zipporah

Ak je čitateľ ochotný prijať nové pravidlá knihy, tieto pravidlá nadobudnú vyšší význam v ďalších knihách od toho istého autora, čitateľ si buduje k nemu dôveru, až kým si na záver nepovie: áno, ja som modelový čitateľ Umberta Eca. Modelový čitateľ Dostojevského. Modelový čitateľ Marquéza. Modelový čitateľ Shakespeara. Modelový čitateľ encyklopédií. Modelový čitateľ kriminálok zo severu. Modelový čitateľ Biblie. O modelového čitateľa sa usiluje nesmrteľný autor (Eco).

Svet sa lúči iba s dvoma slovami „umberto“ a „eco“. Mne ale vravia viac, vravia o pravidlách, ktoré som prijala a Ecove diela mi dali zmysel.

Pravidlo číslo jedna: „Život nie je jednoduchý ako v detektívkach.“ Komisár (Foucaultovo kyvadlo)

Záhady, pátranie, niečo, v čom sami hľadáme vysvetlenie a uspokojujeme tak prirodzenú potrebu človeka. Mať šancu zapojiť sa do skúmania je najviac, čo dáva žáner detektívky. Meno ruže je aj detektívka, Eco vedel, čím pozdvihnúť toto dielo. Detektívkou akoby sa začal život každého jedinca. Vylúštiť slovami to, čo sa deje okolo nás. Všetko vôkol je záhadou a my musíme byť dostatočne zvedaví, aby sme mu neporozumeli.

Pravidlo číslo dva: Vymysli, vymysli Plán, Casaubon. Presne tak postupovali všetci, keď chceli vysvetliť dinosaury a broskyne… Pochopil som. V istote, že tu nie je nič, čo by sa dalo pochopiť, by mal spočívať môj pokoj a moje víťazstvo… (Foucaultovo kyvadlo)

Dokiaľ sa možno začať pýtať sám seba, koľko ešte musím vedieť, aby som nevedel nič? Eco sa už netočil v bludnom kruhu svetov a predstáv, Eco sa na ten kruh díval ako Sokrates. A bavil sa. Ako? No jednoducho: v géniovi je prevaha poznania nad chcením a to bez motívov (Schopenhauer). Ecov modelový čitateľ pozná potrebu Eca v slovách a veciach: potreba pokory, z ktorej vzíde obvykle úsmev čitateľa.

Malé Hugovo pravidlo: Ľudia sú jedineční v tom, že si zachovávajú schopnosť hrať sa. (Huizinga) Hral sa Homér, ale hrali sa aj iní a ja som túto hru spoznala prvý krát u Eca, ktorý prebral štafetu Huga. Na Huga však Eco nestačil, Hugo mal zoznamy dlhšie, silný hráč na poli. Nakoniec zistím, že Homér je najsilnejší v testovaní trpezlivosti čitateľa. Samozrejme, všetko kráča s požiadavkami danej doby a chudák Eco sa už musel v posledných dielach ponáhľať. Slovom ponáhľať.

Pravidlo číslo tri: Filozofia jazyka je najtvrdšia masáž mozgových buniek. Povedala som ja, lebo nejakým zázrakom a oblúkom som sa dozvedela o širšom význame Mena ruže a iných autorových dielach. Jedná sa o pravidlo v pravidlách, odsotené pravidlo pravidlami, pravidlo, ktoré uniká, dokým si o ňom nenaštudujem. Keby zmýšľali títo filozofickí machri o trochu viac utilitárne, dospeli by k moci, akú nedosiahol dodnes žiadny ideologizmus. A možno nie, lebo na ustráchanosť ľudstva treba viac. Zrozumiteľnosť odkojenú na hrubom násilí. Predsa aj polepetko musí porozumieť idey a jej biču, aby sa stal jej otrokom.

Ako Ecov modelový čitateľ môžem povedať, že tieto pravidlá sú iba hladinou mora, ktoré je zase obsahom. Obsahom množstva informácií, odhalení, lží, právd a komplikácií. Za každým, keď ľudia vstúpili do novej historickej éry, zmenila sa ich predstava o ľudstve i o bohoch (Armstrong). Hádam je to skôr naopak, že kto mal prístup k vzdelaniu, najvyššia moc a záhuba v jednom, vytváral dobovými prostriedkami prítomnosť, ktorú starostlivo spracovali historici do dejín.

Prežila som dlhý príbeh, ktorý nebol únikom. Naše životné okolnosti sa menia a musíme svoje príbehy podávať odlišným spôsobom, ak chceme vysvetliť ich nadčasovú pravdivosť. Karen Armstrong (Dejiny mýtov) A tak je to v prípade Umberta Eca, ktorý sa zachoval voči literatúre ako čestný hráč. Simone Simonini, majster písomných znakov. Väzeň jazyka, lebo všetci sme väzňami svojho jazyka a iní nebudeme. Budeme sa prehrabovať len v tom, čo bolo povedané a čo nám dávalo zmysel, alebo kto sa vydá na cestu poznania, bude hľadať aj ďalšie a ďalšie a ďalšie významy ako Eco. Nezničil silu idey, ale ani ju nepozdvihol v domnienke, že sila idey je najhoršia, čo vymyslelo ľudstvo a skúša ju na sebe odnepamäti. Skúša, lebo ľudí naháňa potreba vysvetľovať. A žiaľ, aj potreba využívať bič.

Umberto Eco si našiel vlastný spôsob, ako vysvetľovať nadčasové „pravdy a omyly“, a preto mám pocit, že ani neodišiel. Že tu zostáva, len už nevydá knižku. Jeho cenný prínos do literatúry je tu stále, výborný prehľad a tok informácií, ktoré sa skrývajú pod dvoma slovami, sú začiatkom, sú úvodom k jednému príbehu. Tie slová znejú „umberto“ a „eco“ (G. P. Radford).