zipporah

Bol raz jeden trpaslík, ktorý mal všetkých rád, ale aj rád si odpočíval na sieti utkanej z vesmírnych vlákien. Chodievali k nemu návštevníci a cestovatelia z celého vesmíru, aby sa pozreli na najmilšieho a zároveň na najlenivejšieho trpaslíka na svete. Nemal čo veľa povedať, keďže trpaslíkova lenivosť neprestala hojdať sieť. Akurát sa zdvorilo pozdravil hosťovi, spýtal sa, z akých diaľok prichádza a návštevníkovi sa už v odpovedi nezastavil jazyk. Trpaslík rád počúval, čo sa medzi vesmírnymi stenami deje a vôbec ho netrápilo, že bez jeho účasti. Príbehy sa menili na sny v jeho driemotách, kým veľkí cestovatelia si oddýchli pred ďalšou dlhou cestou. Trpaslíkov milý úsmev a privreté oči dávali silu a dobrú vôľu pokračovať. Opúšťali trpaslíka slovami o jeho zázračnosti, ktorá je majákom na mori, je povzbudením, a preto by mal navždy zotrvať v sieti. „Ak odídeš, odíde s tebou nádej. Ty netrpíš, nebojuješ a nežiješ ako my, tvoja nevinnosť, stálosť a nemennosť je pre nás útočiskom pokoja a večnej istoty. Chýry o tvojej lenivosti sú od neprajníkov, ktorí majú z teba strach. Len zostaň, prosím, len zostaň vo svojej sieti. Zostaň sám sebou.“

A ten milý trpaslík prikyvoval, zostával vo svojej sieti spokojný sám so sebou. Až kým ho nenavštívil najhorší hosť na svete: samota. Nevedno, čo sa stalo vo vesmíre, ale dlho nikto k trpaslíkovi a jeho sieti neprišiel. Dumal, nudil sa, dumal, vrtel sa, dumal a pri tom dunivom dumaní sa škrabal na hlave. Začal byť akýsi nespokojný, vypadol zo siete, vliezol do nej horko-ťažko, ale potom si pomyslel, že vylezie z nej a prejde sa. Áno, prejde sa, veď už dávno sa nepoobzeral po svete. A obzeral sa niekedy? Ako sa tak prechádzal medzi hviezdami, kométami a planétami, premietal si v mysli monológy svojich priateľov. Chýbali mu. A nikoho na hviezdnej ceste nestretol. Čo sa stalo s týmto svetom? Potkol sa o úlomok, ktorý zaťukal potichu. „Ešte je nás päťdesiatdeväť.“

Trpaslík potriasol hlavou. „Koho je päťdesiatdeväť?“ Vložil si úlomok do vrecka a hneď na to sa potkol o ďalší úlomok, ktorý mu odpovedal: „Ešte je nás päťdesiatosem.“

„Všetkých vás nájdem.“

Aký milý trpaslík, mysleli si úlomky času, pretože sa rozbil, len trpaslík o tom netušil. Teraz to bol on, kto činil, kým vesmír sa hojdal v sieti lenivosti a večnosti. Trpaslík pri zbieraní úlomkov, ktoré šepkali v tikajúcej reči čísla, rozprával o pohybe a živote, o šťastí a náhode. Pobehoval v mŕtvom vesmíre dovtedy, kým nepovedal posledný príbeh od posledného návštevníka a v tom okamihu našiel aj posledný kúsok času. Hodil ho do veľkého vreca.

Čas vo vreci sa zlepil a pohol. Vesmír ožil, ale trpaslíka ste už v sieti nenašli. Teraz chodil po svete, stretával priateľov a rozprával im o svojom vlastnom dobrodružstve. Trpaslík sa stal skutočnou súčasťou času.