zipporah

„Vtedy žili ľudia jednej idei, ale teraz sú nervóznejší, vyvinutejší, vnímavejší, žijú dvom, trom ideám naraz… terajší človek je širší –  a, prisahám, práve preto sa nemôže stať takým uceleným človekom ako v dávnych storočiach.“ F. M. Fostojevskij

Takmer patová situácia

Dejiny Ruska nestrácali zmysel pre humor. 29 ročný ruský imperátor Alexander I. a 38 ročný Napoleon Bonaparte sa stretli v Tilsite, aby prebrali rozdelenie Európy, a veľmi rýchlo sa do seba zaľúbili. Napoleon vyhlásil: „Keby bol žena, stal by sa mojou milenkou.“ Naopak, podľa Napoleona ďalší hosť, pruský panovník Friedrich Wilhelm bol tupec, ktorý sa zaujímal len o botaniku a mal príliš morálny život. Spočiatku Francúzsko s Ruskom spolupracovalo, no Napoleon chtivý umrieť v priamom boji, sa nakoniec nechal ako riava  nasiaknuť špongiou – Moskvou. Gubernátor mesta Rostopčin vyhlásil, nech radšej Moskvu spália, ako by sa mala dostať do rúk nepriateľovi. Alexander I. nemal najlepší vzťah s generálom Kutuzovom od prehry v bitke pri Slavkove, šlo o Alexandrovo zlyhanie, s ktorým sa jeho mužská samoľúbosť nevyrovnala. Kutuzov bol Potemkinov a Suvorovov chránenec. Vyhnaný do pozadia si za ďalšie roky získal priazeň, ktorá spoločne s nátlakom Alexandrovej sestry Katiši na samotného panovníka, posunula Kutuzova k jasnej úlohe: zabrániť obsadeniu Moskvy Napoleonom a vyjednávaniu o mieri. „Chcem víťazstvo, aj keby som mal stratiť trón, lebo radšej budem šťastne žiť ako sedliak a jesť iba zemiaky, ako by som mal podpísať mier.“ Kutuzov mal podľa Alexandra splniť dva protichodné prísľuby, mal bojovať o mesto, ale zároveň zachovať armádu. Napoleona vždy viac zaujímal život vo vojnovom duchu ako Petra život v technickom duchu, preto prezieravý Kutuzov sa rozhodol svoju armádu mu nevydať. Celá populácia mesta s ním utekala pár kilometrov na východ. Napoleon vošiel do prázdneho mesta. Žiadne víťazstvo. Sedel medzi moskovskými múrmi týždne ako čierny kráľ a čakal, kedy mu biely kráľ Alexander oznámi svoju porážku. Kutuzov a vplyvná Katiš boli bieli pešiaci túlajúci sa na šachovnici, ktorí hrali len o čas. Skončilo sa to ťažkopádnym víťazstvom Kutuzova, za ktoré ho Alexander I. opäť biedne odmenil (na vtedajší zvyk cárskej štedrosti).

„Paríž kýchne a Európa prechladne!“ Metternich

Brat Alexandra I. Nikolaj I. nastúpil na trón s myšlienkou: „Jedným z najhorších politických ziel dnešných čias je absencia strachu.“ A aj preto sa azda zrodil náčelník Tretej sekcie Benckendorff, ktorý vošiel do dejín ako prvý z dlhého radu tyranských príslušníkov tajnej polície. Jazyk literatúry sa používal na vyjadrenie zakázaných túžob, pretože v Rusku bola politika zakázaná. Je to jedno z vysvetlení, prečo je „ruská klasika“ mocná. Ale Paríž si už dávnejšie kýchol, Victor Hugo v literatúre kýchal neprestajne a zanechal po sebe vysoko hodnotené svedecké diela nielen o Francúzskej revolúcii. Moskovské literárne salóny sa naplnili vášnivými debatami. „Západniari“ sa delili na liberálov, ktorí chceli Rusko zmeniť na konštitučnú monarchiu, aká bola vo Veľkej Británii, a na socialistov, ktorí presadzovali triednu revolúciu, oslobodzujúcu roľníkov. „Slovanofili“ si predstavovali Rusko ako vodcu, ktorý riadi svet z domova. Spomínaná Tretia sekcia prenasledovala intelektuálov, medzi nimi slávny Puškin sa nejeden raz stretol s absolutistickou mocou. „Stretol som sa už s troma cármi. Prvý (Pavol) prikázal mojej pestúnke, aby mi sňala čiapku, a vyhrešil ju; druhý (Alexander) nebol ku mne vľúdny a tretí si ma zvolil za páža pred dvere spálne.“ Okrem ideologického života nielen v ruskom svete do ruského dvora s nástupom Nikolaja I. prenikajú prvé známky antisemitizmu, ktorý mu dôkladne do hlavy vštepila ešte v detstve jeho škótska opatrovateľka.

(pokračovanie)

Kniha o Romanovovcoch mi znovu pripomína: stále je aktuálne si uvedomiť, že s narastajúcim vzdelaním a všeobecným pokrokom, sa čoraz ťažšie udržujú prirodzené zlé ľudské vlastnosti, ktoré aktivujú základné ciele v každom z nás: prežiť a vlastniť. Ako si Napoleon vybral svoj spôsob pre naplnenie cieľov (viesť vojny), takto ruka v ruke so vzdelaním a pokrokom sa v 19. storočí hromadili spôsoby, ktoré odmietali, alebo vôbec nepochopili Tolstého myšlienku v Anne Karenine, že so slobodou (sloboda prejavu, sloboda učiť sa, sloboda voliť apod.) sa automaticky spájajú povinnosti. Takže ak si Paríž kýchol, zabudol zo slušnej povinnosti použiť vreckovku na sople (hoci nákazlivejšie zívnutie by bolo lepším prirovnaním vzhľadom na časovú rýchlosť efektu Francúzskej revolúcie). Nič sa vtedy vlastne nezmenilo, len pribudol ďalší cieľ: myslieť. Myslím, teda som… Nehovorím o myslení, ktoré sa vzťahuje na každodennú rutinu, ľudia mysleli aj predtým. Myšlienka (a informácia) sama o sebe má obrovskú moc, ktorú najlepšie dovtedy poznala cirkev. Kedysi mohol manipulovať s myšlienkou ako nástrojom len niekto, po revolúcii takmer všetci. Myšlienka sa stala hlavným nástrojom na získanie moci už dávno, po revolúcii s týmto nástrojom už prakticky mohol ktokoľvek založiť svoju stranu, svoj izmus… A tým dosiahnuť prežitie a vlastnenie. Taký dôvtipný spisovateľ Garšin zbadal silu technického pokroku a už nemal prečo váhať s predpoveďami o prvej svetovej vojne.