Severné búrky však neškodia ruskej ruži.
(2. novembra 1829)
V našom krátkom príhovore,
prajeme Vám zdravie skoré,
aby ste nás potešili
prítomnosťou. Vaše víly.
To je zvláštne. Keď človek číta Puškinovu lyriku, ovalí ho chtivý pocit, že je vílou a túži čarovať, aby taký spisovateľ znovu poctil návštevou našu Zem. Urobiť s ním rozhovor, to je sen snáď každého čitateľa…
„Veršujete nádej, že nikoho meno svet nezabudne, nik nie je úplne sám.“
„Myslíte toto? Povedz si: kto si o mne vie, je srdce, v ktorom neumieram…“
„Súcitíte s ľuďmi, ktorých život sem-tam sklame.“
„A dejiny ľudstva kýchajú v mojej malej dráme.“
„Povzbudzujete tých, ktorým mladosť oklebetia.“
„Stáva sa… a keď odbije hodina roka – v poradí tretia…“
„… vaše hriešne oko rozplynie sa nad jesennými kvetmi!“
„Pravda. Prichodiacej múze venujem pohľad letmý.“
„Na vrtošivé slovo vo verši skríknete: „Zostaň!“
„To sa na poli spytujem, čím je básnik? Kde má hlavný stan?“
„Priatelili ste sa s Gogoľom a obraňovali jeho Večery!“ Tu Puškin dobromyseľne sa pozrie do diaľky a zazrie drožku, kotúľa sa svetom s novou myšlienkou. Tento nápad navrhne priateľovi a neskôr svet začuje:
Šuchot Mŕtvych duší – až zaúpel,
keď Rusko objímal ten clivý nápev.
Ešte si Puškin otvorí knihu a nájde v nej uschnutý kvietok. Nechám ho rozjímať nad jeho osudom…
Kde kvitol? Kedy? Ktorej jari?
Kto zabránil mu, aby žil?
Neznáma ruka? Známa vari?
Kto, prečo ho sem položil?
Či nežnej schôdzke na pamiatku?
Či značí krutú rozlúčku?
Či prechádzku len, jednu, krátku?
Lesom či poľom? Za rúčku?
A žijú? Kto vie o ňom? O nej?
A v ktorý kút ich zavial svet?
A či už zvädli v žitia zhone
ako ten nevedomý kvet?
(1828)
***
Keď správny rozmer, správne poradie
Má každý verš – to dušu uspokojí.
Nerozpŕchnu sa slová kdekade,
Jak vojsko, ktoré rozprášili v boji.
Vážnosť má každé slovo v otriade,
Každý verš stojí v bohatierskej zbroji.
A čím je básnik? Kde má hlavný stan?
Je Napoleon a či Tamerlán?
(Domček v Kolomne)
Pozn.: básne a poémy preložil Ľubomír Feldek.
Celá debata | RSS tejto debaty