zipporah

Vôňa je sestrou dychu. S dychom vchádza do ľudí, ak chcú žiť, nemôžu sa jej ubrániť. A vôňa vchádza do ich vnútra, vchádza im priamo do srdca a tam veliteľsky rozhoduje o náklonnosti a pohŕdaní, o odpore a slasti, o láske a nenávisti. Kto vládne vôňami, vládne ľudským srdciam.

Patrick Süskind, Parfum-príbeh vraha

Vôňa sa uchováva v človeku ako spomienka na udalosť alebo obdobie. V knihe Parfum od Süskinda je vôňa sestrou dychu, vchádza do nás, nevyhneme sa jej. Preniká až do srdca, ktoré rozhodne, či budete milovať alebo nenávidieť, budete cítiť náklonnosť alebo pohŕdanie. Keď si v knižnici vezmem z police knihu, niekedy si neprečítam ani názov, len ovoniam stránky. Vedeli ste, že prečítané stránky voňajú inak ako tie, ktoré vyčkávajú a sú sľubom budúcnosti?

Toto zistenie sa usadilo v mojom srdci dávno pred pubertou. Vôňa káčerovského komiksu obsahovala predavačkine krátke fajčiarske pauzy, pokiaľ som si nekúpila komiks v inom stánku. Kedysi bolo stánkov málo, takže som čítala o Donaldových dobrodružstvách zväčša v jeho tradičnej kačacej aróme. Ak dobre voňal časopis, odďaľovala som čítanie, pomaly presúvala stranu za stranou. Vôňa tlače ma posadla natoľko, že sa ňou kŕmi môj nos dodnes. Magazíny sa tlačia s odlišnou vôňou, trochu luxusnejšou, ktorá vydrží dlhšie než u časopisu. Skúsenosť mi vraví, že vôňa českého časopisu pre ženy je stručnejšia než vôňa slovenského časopisu pre ženy. Výtlačok môže dokonca meniť pach počas obdobia svojej existencie, takto jeden komerčný časopis po rokoch začal zapáchať kyslasto. Knihy sú pofŕkané trvácnejšou vôňou. Najlepšiu arómu knihy produkuje jej časovo dlhý pobyt v knižnici. Slovenské tlače sú lepšie než české, nech žijú banskobystrické tlačiarne, ktoré ma tešia od útleho detstva (zrejme). Naopak z Číny sa mi dostala do rúk Anna Karenina, síce s pozlátenými stránkami, ale bez vône ako Grenouille. Kniha bez vône. Čínska tlačiareň bez vône. Spomínam si, že najvoňavejšiu papierovinu sme čítali nahlas v školských časoch ešte na prvom stupni. Líca som mala od radosti ružové ako zneutralizovaný formaldehyd. V žiadnej veci som už potom Slniečko nezacítila.

Knihy a časopisy ma bezpochyby spútali k zlozvyku nosa byť slobodným. Pravdupovediac, pre spoločnosť je zlozvyk čuchať papier menej škodlivý, než po dvadsiatke si obhrýzať nechty a mľaskať ešte pri tom v absolútnom tichu. Lenže sú veci, ktoré nosu môžu skutočne uškodiť. Chemický sklad ma varoval, keď som si pričuchla k zababraným prstom od bieleho prášku. Kyselina dusičná alebo chlorovodíková sa z nudy alebo prostého dlhého času zoxiduje na vzduchu a uzáver obklopia krásne ihličky s jemným práškom. Chemikálie sa neovoniavajú, alebo sa zisťujú čuchom tak, že mávame rukou nad hrdlom fľaše smerom k nosu, ktorý je aspoň pol metra vzdialený od neho. Pre dietylamín, rafinovane zafixovaný dusík v najsmradľavejšej zlúčenine na svete, nepomôžu ani štyri metre. Amoniak je oproti nemu ako ruža, jazmín, biela perla, šťastná slivka a mäta kučeravá, teda všetko toto pokope oproti hovnám pochádzajúcich z akéhokoľvek pôvodcu. Dietylamín je sestrou Satanovho dychu. Ak nie som v sklade, tak v laboratóriu sa deje voňavý ohňostroj. Je to presne také, ako v knihe Parfum:

Tuho voňavá podstata rastliny. Ak v ňom vôbec kedy v živote vzbudilo niečo nadšenie, planúce ako chladný plameň, – tak to bol jedine tento postup, ako ohňom, vodou, parou a dômyselným zariadením vyrvať veciam vonnú dušu. Veď táto vonná duša, éterický olej, je to najlepšie v nich, a len preto ho zaujali. O hlúpy zvyšok: kvety, listy, šupky, plod, farbu, krásu, živosť a všeličo zbytočné, čo sa v nich ešte skrývalo, to nedbal. To bol len obal a balast.

Dnes pobehujem po laboratóriu ako živý perník. No kedysi v strese, že všetko skončí explóziou, v najhorúcejších dňoch som po prvý raz naplnila sklenené banky predurčeným množstvom rastlinnej drogy, celé hodiny som sledovala destiláciu, vetrila som ako Bilbo Pytlík, zatiaľ čo júlové slnko mi pieklo na chrbát. Pre sotva jeden mililiter silice z pomarančovej kôry 5 hodín destilácie! (Nech vás to neodradí od úmyslu vydestilovať si silicu, samozrejme, že jestvuje efektívnejšia a kratšia destilácia, ktorú som si osvojila neskôr už bez stresu z explózie.) Nebolo nič vhodnejšie pre môj slobodný nos, ako uviaznuť vo svete siličných drog. Po troch voňavých rokoch si rozmarín (v paradajkovej polievke), badián a klinček zaslúžia miesto v koreničke u mňa doma. Život s korením je ľahší, znesiteľnejší, pri čítaní knihy Koření proti choření som sa mierne vznášala nad zemou. Veď na svete je dosť nepríjemných pachov!

Nikto netúži čítať o príbehu turistických ponožiek, cudzích chladničiek, nevetraných bytov, o tom, ako sa vekom mení ľudský pach a nikto netúži vidieť na filmovom plátne trhák o tlupe teenagerov prechádzajúcich ulicou, nad ktorou sa nesie tuhé mračno spotrebovaného oldspájs v prepotenej puberte a adolescencie. V druhom diele tohto trháku by vyrástli na informatikov so spotrebovaným oldspájs v kombinácii s pracovným potom nevypratého trička. Šťastný koniec by uzavrel maškarný bál s plynovými maskami. Treba im vymyslieť školský predmet, ako používať pánsku vôňu, alebo im skrátka zamávať šálkou čerstvej kávy a dať im lekciu o tom, že svet sa točí okolo kávy a nie okolo prepotenom oldspájs. Ozaj, vlastný pach, ktorý Grenouillovi chýbal…

Vôňa prežíva obdobie mladosti, zrelosti a staroby, ako píše Süskind. Cítime svoj pach po celodennej šichte, pritom ráno sme sa ovlažili vôňou na povrchu. Prenikla do nášho srdca ako nádej, že dnes prežijeme výnimočný deň. Je to vôňa mladosti, naše ráno, mocné vo svojom význame, začiatok, ktorý si môžeme sami tvoriť. Rozhodujúca prvá hodina života v novom dni. V tej prvej hodine ako sa cítite, čo vykonávate, aký máte postoj k životu, čo sa vo vašej hlave preháňa, to určuje vaše dni života.

Dráma o vôni vrcholí. Kiwi (pamätá si niekto na sprej Fa?), ruža, mandarínka, škorica, klinček, pačuli, santalové drevo, čerešňa, vanilka, uhorka, brčál, grep, pomelo, to je podmanivý ples v ľadovom vetre, história môjho voňavkového života v rôznych názvoch od rôznych značiek… Dívam sa von z okna na masu ružových kvetov sakury. Jazmín sa zbiera koncom júla, v tomto období som sa aj narodila. Ó, áno, s povzdychom sa vrátim k počítaču, aby som si napísala prianie: chcem si prácnou anflerážou vytiahnuť voňavú dušu z jazmínových kvetov. V srdci sa mi nazbierali jazmínové spomienky na detstvo u babky. Famózna vôňa jazmínovej duše.