zipporah

„V zakládající smlouvě NATO se píše, že noví členové musí přispívat k bezpečnosti celého systému. Pokud však jde o tyto země (Ukrajiny a Gruzie), získali bychom leda konflikt, a žádné akční plány členství tudíž nebudou.“

„Angelo, já vám věřím, jenže jednoho dne už tam nebudete vy. A představte si, že se toto stanovisko změní.“

(Angela Merkelová připomněla Putinovi, že Německo už v Bukurešti zablokovalo pokusy Spojených států poskytnout Ukrajině a Gruzii akční plány členství.)

Kniha od britského autora Philipa Shorta, Putin – život a doba, ponúka asi zatiaľ najrozsiahlejší výklad o ruskom prezidentovi (viac než 900 strán). Môžu po nej siahnuť ľudia orientujúci sa na západ, východ, juh, sever, severozápad či mimo Zemegule, je to v podstate jedno. Nikto svojprávny a schopný čítať knihu nezostane sklamaným ani tým ublíženým. Autor príležitostne poukáže v knihe na svoj zmysel pre humor, ktorý pôsobí vcelku príjemným a neutrálnym dojmom, používa ho nezámerne – teda všade, kde je to vhodné.

Výsledkom jeho osemročnej práce je viac než 150 strán zdrojov a poznámok a sedemstranový zoznam ľudí, s ktorými autor viedol rozhovory v rozpätí niekoľkých rokov. Informácie môžu tešiť tých, ktorí pristupujú ku geopolitike pragmaticky, bez emócií a rozumejú faktu, že nefunguje na filozofii, čo je dobré a čo zlé (čo robí problém drvivej väčšine z nás, sudcovstvo a potrebu vyhodnocovať máme skrátka „v génoch“). Objektivita informácie (o udalosti, výrokoch, skutkoch…) má často oporu vo viacerých zdrojoch a v snahe autora zachytiť všetko, čo sa okolo tejto informácii povedalo alebo vykonalo, v reálnom či konšpiračnom duchu. Navyše, ako je to zvykom pri písaní dejín, nevynecháva motívy, príčiny a dôsledky.

Na základe predošlých prečítaných kníh (dokopy jedenásť) môžem potvrdiť, že autor vynechal pramálo z toho, čo som už prečítala. Knihu som čítala s jednou dvojmesačnou prestávkou, keďže naozaj kladie vyššie nároky na sústredenie sa a každá strana obsahuje veľa informácií, takže nie je vhodná pre rekreačného, ale skôr zvedavého čitateľa.

Knihe možno vytknúť iba „pokuľhávanie“ informácií o dianí na Ukrajine v rokoch 2014-2022; autor viditeľne vynechal množstvo vecí a to asi zrejme kvôli recenzii (ak aj niečo mal napísané, o čom osobne nepochybujem, tak to podľa mňa musel mazať) a taktiež kvôli „nešťastne“ načasovanému vydaniu knihy (asi pár mesiacov po ruskej invázii a v čase Bidenovej vlády). Philip Short automaticky vynecháva Bidenove aktivity v minulosti. Rovnako si nepamätám, že by spomínal tragédiu v Odese (2014). Nuž, vykreslenie Bidena ako krotkej ovečky je do oči bijúce. Čo je ale zásadné, nespochybňuje a verejne dokazuje dlhotrvajúce americké zásahy do ukrajinskej politiky.

Výhodou tejto knihy je, že sa dozviete viac o americkej geopolitike. Nenálepkuje expresívnymi výrazmi ani svoju ani ruskú krajinu, ani žiadnu inú veľmoc, ale poskytuje zoznam mnohých porušených a nedodržaných zmlúv rôznych krajín, zmanipulovaných volieb na domácom poli či v zahraničí, porušovaných ústav, „priateľstiev“, ktoré pohoreli vďaka surovému geooportunizmu, nelogických amnestií a azylov, apod., a z tohto zoznamu vychádza skrátka prvenstvo vo vytváraní a podporovaní konfliktov pre politiku USA. Philip Short prišiel ešte s väčším zoznamom „príbehov“, aké som si mohla čítať v iných knižkách (vzťahy s Indonéziou, africkými krajinami…). Každá jedna krajina je vopred odsúdená žiť pre nich ako „vazal“. Buď je to smiešne, alebo je to vážna a prítomná pravda, ktorá sa podľa mňa bude recyklovať ešte v ďalších krajinách veriacich v lepšiu budúcnosť.

Prečítaním jeho knihy získate kompletný a vcelku správny pohľad na Putina a kremeľskú politiku. Podľa autorovho rýdzeho rozumu je Putin pragmatikom. Putin si nepotrpí na ideológiu (kto si praje, aby ním bol, okrem mnohých európskych masmédií mám pre čitateľa tento jediný knižný tip s pokusom urobiť z neho ideológa: Waltz Laqueur, Putin a putinismus; 2016). Putin nechce obnoviť ZSSR (čo predstavuje najjednoduchší spôsob, ako zistiť, či má človek vôbec nejaký prehľad o ruskej politike, pretože drvivá väčšina slovenských masmédií propaguje presný opak). Putin chce multipolárny svet (zdá sa, že sa mu tento cieľ darí plniť spoločne s ďalšími krajinami). Ak nerozumiete, alebo pochybujete o niečom z tohto, znamená to len jedno: ste zmanipulovaní slovenskými masmédiami. Zhovárala som sa s viacerými, je to ako rozprávať sa s adolescentom, ktorý sa nabifľoval prehľad o prvej svetovej vojne z učebnice dejepisu, no následne si v časopise prečítal o prvej svetovej vojne „vylepšenú verziu“ a začal jej veriť a reprodukovať ju ďalším ľuďom. Na jednej strane existuje prehľad (telefónny zoznam) a na tej druhej cudzia mienka (príbehy pri ohníčku od mien z telefónneho zoznamu).

Prečo čítať knihy? Musím napísať ešte pár slov k psychologickému javu, ktorý vnímam ako fatálnu chybu v ľuďoch. Z tejto chyby, pochopiteľne, ťažia tí, ktorých sa to netýka a zastávajú vysoké funkcie. Stretávam sa s istou pohŕdavosťou ku knihám, slúži čosi ako záštita skutočného problému – gramotná lenivosť. Čítanie „s porozumením“ si vyžaduje isté sústredenie a je to proces pomalý na túto dobu, takže ďalším vhodným argumentom je nedostatok času. Nie, to nie je dôvod. Sú to skôr nedostatky vlastnej mozgovej činnosti, s ktorými čoraz viac ľudí zápasí, ale neprizná to. To dvojnásobne platí pre ľudí s univerzitným vzdelaním. Dnes výraznejšie než kedykoľvek predtým vnímam rozdiel medzi sčítanými ľuďmi a ľuďmi iba s univerzitným vzdelaním, ktorí za normálnych okolností po literatúre faktu nesiahnu, nedajbože po učebnici z iného fachu. Častým argumentom je, že kniha je väčšinou neaktuálna, čo je argument väčšinou ľudí, ktorí sú už de facto uväznení produktmi IT. Tieto produkty sú však paradoxne používané zle a vedú k mozgovej degradácii, čo je aj klinicky dokázané. Kniha je doposiaľ najvhodnejšou formou prijímania informácií. V súvislosti so schopnosťami ľudského mozgu a jeho hraníc je kniha stále najvhodnejším kandidátom pre najväčší zisk informácií, ktoré si aj zapamätáte a formujú vám časom vlastný postoj. Berie ohľad na základné potreby mozgu. Noviny, mobil, ani dokumenty nemôžu knihu nahradiť. Denníky, týždenníky či mesačníky majú slabosť v tom, že sa píšu narýchlo a pod tlakom, rýchlo kvasné a nadiktované témy, často nepremyslené, nerecenzované, s chybami a emotívne ladenými výrazmi, zamerané na iritáciu cieľovej skupiny. V dokumentoch a videách, ktoré mi v požehnanom množstve posielajú ľudia v dobrej vôli, rýchlo prichádzajú a odchádzajú informácie a ľudský mozog nestíha vstrebať a spracovať všetko. K mobilu je zbytočné sa vôbec vyjadrovať, stačí si prečítať od Hansena Instamozek, a prvé, čo rozumní spravia po prečítaní knihy, odložia mobil a začnú sa ospravedlňovať svojmu mozgu, že ho nechali napospas dopamínovým odmenám, ktoré tak akurát pomohli degradovať ich myslenie. Ďalším spoločným problémom spomínaných foriem je, že nie je tam možnosť vnútorného dialógu, ktorý je doslova redbullom kritického myslenia.

Takže smelo trénovať mozog, drahí Sokratovia, čítať a rozmýšľať! Potom nebudete ani odkázaní chodiť s davom do ulíc.

A prečo som si vybrala na úvod krátky rozhovor „dvoch veľkých rýb“?

Keď som si prečítala stručný dialóg tých dvoch, privodilo mi to smútok. V období, keď Merkelová odstúpila, nesúhlasila som s tým, že to bolo „dobrovoľné“. V geopolitike sa máločo deje náhodne. Dobrovoľné gesto to mohlo byť iba v prípade, že už vedela, čo bude o nejaký čas nasledovať a radšej to vzdala; jej diplomacia by najskôr neobstála takú ťažkú skúšku. Fakt si neviem predstaviť, že by sa chovala tak prízemne a na úrovni obyvateľa autistického centra, ako to predvádzali neskôr európski „diplomati“ a predvádzajú sa týmto štýlom dodnes. Hoci niektorí by mohli konkurovať aj obyvateľom slovenských osád.

Nuž, ak ste zvedaví a chcete získať prehľad o ruskej politike, táto kniha bude rajom (a peklom), ktorý vám „otvorí oči“.

. . .

A tu je niekoľko úryvkov, vysvetľujúcich dôležité skutočnosti, ktoré viacerým ľuďom stále nedochádzajú, z čoho ťažia mnohí verejní činitelia (preložené z češtiny):

„Zrútenie ZSSR je najväčšou geopolitickou katastrofou storočia… Bolo humanitárnym nešťastím!“ VP (Veľké množstvo Rusov zostalo vo viacerých krajinách „v nemilosti“ viac či menej krutej. To sa prejavilo v mnohých konfliktoch, ktoré VP zdedil, a pretrvávajú dodnes. Často sa však táto veta chybne alebo úmyselne spája s jeho túžbou obnoviť ZSSR, čo je už veľmi lacný pokus o manipuláciu davom.)

„Rusko a Európa sa líšia v tom, že ruská politika sa rozvinula v podmienkach nevoľníctva a svoj koreň má v pocite spoločenstva, zatiaľ čo Európania sa museli starať každý sám o seba v súťaživom a trhovo založenom prostredí.“ VP (dodatok: „V Rusku ľudia volia osobnosti, a nie programy či idey.“ (Ruské reálie je potrebné brať do úvahy, čo môže byť pre súčasný „instamozog“ dosť náročná výzva.)

„Demokracia nie je komodita, ktorá by sa dala exportovať z jednej zeme do druhej. Je to výsledok vnútorného vývoja spoločnosti. Rusko síce bez nej nemá budúcnosť, ale je treba vládnuť mu metódami najprimeranejšími jeho okolnostiam, a nie spôsobom ako niektorým európskym územiam či USA.“ VP (Toto je už pre európsky instamozog kóma. Zväčša sa iba uškrniem nad neschopnosťou akceptovať iné pravidlá v iných krajinách a to od dospelých ľudí, ktorí najviac kričia po tolerancii.)

„Nie všetkým nevládnym organizáciám ide o hájenie skutočných záujmov ľudí. Pre niektoré z nich je prioritou získavať financie od vplyvných zahraničných nadácií a nikdy si tak nedovolia uhryznúť ruku, ktorá ich živí.“ VP, 2004 (narážka na britské financovanie ruských nevládnych organizácií a americké financovanie na podporu gruzínskej ružovej revolúcie)

„Ruskou ilúziou bolo, že sa aj napriek obrovskej premeny mocenských pomerov dočkajú uznania ako rovnoprávneho plnohodnotného partnera. Američania si zase predstavovali, že Rusko vždy dokážu vyšachovať, alebo ho obísť. Obe krajiny po celú dobu klamali seba samých.“ Bill Burns

Carl Gershman, prezident Národnej nadácie pre demokraciu, označil Ukrajinu za „najtučnejšiu korisť“, ktorú by Amerika mohla Rusku uchmatnúť. Alexander Vindman (z Bieleho domu) charakterizoval túto zem ako „nárazníkový štát“ a „baštu proti ruskej agresivite vo východnej Európe, zásadnú z hľadiska záujmov Spojených štátov i NATO… Napriek všetkým ušľachtilým slovám o podpore ľudských práv a slobôd, ktoré z Washingtonu zaznievali, na ukrajinských záujmoch nijako zvlášť nezáležalo ani Spojeným štátom, ani Rusku, a tvrdiť čokoľvek iného bolo pokrytectvom. Philip Short

A nakoniec jeden výrok v originálnej češtine:

„Do hajzlu s EU!“ Victoria Nulandová