zipporah

O najvýznamnejšom diele Gončarova sa dá nájsť (okrem obsahu) dosť informácií. V minulom období som jednu dôležitú zanedbala a trilógiu som prečítala takpovediac sprava doľava. Úšust, Oblomov a Všedný príbeh, alebo správnejšie v opačnom poradí, je autorova známa trilógia o troch hrdinoch, ktorí sa dajú zlúčiť do jedného autorského videnia s dôsledkami. Pôsobivejšie dialógy sú vo Všednom príbehu, veď mladosť je najpôvabnejšia časť veku! Avšak charakter Oblomova priniesol do literatúry omnoho viac než Alexander a Rajskij. Priniesol kult oblomovčiny.
O tomto by som prehodila pár slov ako esej od laika (Ecovho lúzra, čítaj U.Eco: Nulté číslo), keďže pridávať článok s obsahom prinesie bezmála žiadny úžitok a priblížila by som sa ešte k väčšiemu lúzrovi. Samozrejme, nebolo by správne vynechať „súčasného Oblomova“.

Kto je Oblomov? Má viacero vlastností. Záhaľčivosť je Oblomova posteľ, na ktorej drieme do jedenástej pred obedom. Keď už vletí na obed dnu čerstvý vzduch a s hrôzou preletí nad vyležanou posteľou, Oblomov ledva vstane a hľadá pôžitky, na druhej strane výhovorky na odklad vybavovačiek… „Ach, bože môj! Nikde nedá život človeku pokoja, všade ho prenasleduje!“
Miluje sviatky, keby bol prezidentom, na každý deň by vymyslel sviatok a teda dôvod, prečo zostať doma a oslavovať deň parochní. Takýto je Oblomov, lenivý pán. Vďaka tomu si zaslúžil ako literárna postava nálepku „zbytočný pre spoločnosť“. Oblomovčina, ktorú autor čerpal z reality. Nedúfajme v to, že pred tým, dnes a zajtra oblomovčina neexistuje.

Z gauča sa dá riadiť život iba zázrakom. Je tu však drobná, no závažná vec, čo ho stavia do lepšieho svetla než tých, ktorí sú pre spoločnosť najužitočnejší. Patrí mu ľudskosť, a ani jeho priateľovi Štolcovi sviežeho ducha nezostáva nič iného, ako neraz mávnuť nad ležiacim Oblomovom pravicou. Ťažko súdiť niekoho, kto hrá divadlo ako cnostná (spiaca) baletka na javisku:

„Človeka mi dajte, človeka!“ hovoril Oblomov. „Milujte ho…“

Napadlo niekoho zaprotestovať, že z praktického hľadiska je takáto láska náročná? Mal by pravdu, nenapraviteľný leňoch by s ním súhlasil na inej stránke knihy: „… ako človeka vyčerpávajú tieto očiam skryté zápasy duše s vášňou, ako v srdci vznikajú nevyliečiteľné rany, nekrvavé síce, ale pálčivé, ako nimi môže unikať aj život…“

Tolstoj a jeho všemožný postoj… hovorí o právach, ktoré prichádzajú s istými povinnosťami (Anna Karenina). Konštatujem, že Oblomov je človek, ktorý žije v práve a dopraje práva všetkým na svete, no povinnostiam sa zásadne vyhýba. Nuž, asi by sa náš spoločný svet zmenil na detskú hru a to by nemuselo dobre dopadnúť. Nielenže by sme pálili maliny v hrnčeku nad sviečkou, ako píše Tolstoj… Všeobecne človek ničí, rozdiel je vo veku, deti ničia nevedomky, dospelí vedome. Na chvíľu si predstavme, že svetu vládne oblomovčina. Súčasný autor Jerofejev v Encyklopédii ruskej duše príhodne spieva vo veršoch (ospravedlňujem sa za vulgárne slovo, preklad nie je môj): Ležím si, nevzdychám, na všetko jebem vám. Takto by bol svet ponechaný skutočne iba detskej zvedavosti a my, oblomovci, by sme skončili s horiacim zadkom, čo by bol vcelku ešte dobrý koniec.

Narážok na oblomovčinu je v literatúre neúrekom, prečo asi? Lenivosť je aktuálna téma ako večne lietajúci šíp, ktorý trafil telo ľudstva (upravené; Nabokov) povedzme, že v tom čase, ako sa kryštalizovala hierarchia spoločnosti. Historicky vzaté ľudstvo má tendenciu spieť k podpore lenivosti. Napriek tomu sa nájde veľa hrdinov našej doby, ktorí veria v dokonalejší život než v ten z piateho storočia. Stáva sa to v dôsledku obmedzených znalostí dejín ľudského ducha, ba aj tela, straty vtáčej perspektívy a narcizmu. Vďaka nim sa točíme v kruhu, a iba forma sa mení resp. ak sa pridržím Oblomova, jeho forma nadobudla výzor sediaceho človeka pred počítačom, tabletom, mobilom. Len vtedy začína neborák Oblomov žiť. Môže pohodlne odfotiť svoju večeru a ukázať svetu umenie. Stačí mu klikať prstami, nemusí ani použiť všetkých desať, aj jeden prst stačí na umelecký status, no bohužiaľ pri fotení sú potrebné obe ruky a niekedy musia zapózovať nohy, keď sa náhodou Oblomov cíti zle a na tvári sa mu spraví mapa Holandska.
Postava Oblomova varuje, aby sme rozmýšľali nad sebou. Netreba sa hneď pustiť do boja s pocitom nahraditeľnosti, tento pocit sa v dejinách zriedka podarilo niekomu zdolať, ale Oblomov a jeho priaznivci, najmä z oblasti psychológie, nám našepkávajú, že sme tu stále nielen pre seba, ale aj pre spoločnosť. Že jestvujú práva, ale s nimi aj povinnosti a to na rôznych stupňoch počnúc od jedinca.