Soročinský jarmok (Cesty po Ukrajine 3)

Družná poverčivosť je sympatická a ľudská. Je to typická vlastnosť Ukrajiny. Prvú noc v Poltave mi bolo tvrdené, že ak sa mi bude snívať o mužovi na novom mieste spánku, vraj sa stane mojím. Zaľahli sme naraz všetky štyri vo veľkej družnej viere a zhasli svetlo.

Po bezsennej noci som pocítila prvé znaky zúfalstva z jednej zaujímavej okolnosti, s ktorou som sa dodnes nestretla a do značnej mieri ovplyvnila kvalitu pobytu na Ukrajine. Stráženie mojej osoby a nepochopiteľne prehnaná opatrnosť v pohybovaní sa na akomkoľvek mieste. Toto znevýhodnenie sa dá odôvodniť ukrajinskou pohostinnosťou, družnosťou a pocitom zodpovednosti za hosťa. Ktovie… Takže po troch krajinách, kde som žila sama a precestovala množstvo miest sama, vrátane miest susedných štátov, zoznam si raz isto spravím, zostala som po zvyšok pobytu na Ukrajine mierne otrasená a prežila pár vtipných situácií… Všetko by sa dalo v zdraví prežiť, žiaľ ale ako literárny nadšenec mám bytostnú potrebu vrátiť sa budúci rok nielen do Gogoleva, ale aj do Veľkých Soročiniec na obrovskú udalosť národného rozmeru: Soročinský jarmok (alebo jednoducho jarmarok).

Hneď prvým zážitkom bola vodičova veta: „Djevočky, aj dopredu môžete sadnúť.“ V prepchatom autobuse bolo vynikajúce sedieť vedľa vodiča, hlavne keď od detstva preferujem sledovanie krajiny pred nosom.

Vo Veľkých Soročinciach sa N. V. Gogoľ narodil, jeho rodný dom zmenili na múzeum, no toto múzeum je už menej obohatený o materiálnu prezentáciu. Tú tvorili farebné maľby života na Poltave, fotografie z rôznych jarmokov a kadejaké sochy, busty po svete odfotené, zdokumentované s dvoma taniermi, na ktorých je Gogoľov profil a niekoľko veľmi dobrých namaľovaných obrazov. Jeden z nich úplne vystihuje Gogoľovo bytie.

Rodinný domček je omnoho menší a od zastávky autobusu je to ešte peši takmer pol hodiny cesty. Niekde na pol ceste nás uvíta Gogoľova socha a názov ulice, ktorou sa už pekne dostaneme domov. Pretože tam som bola ako doma.

Sedieť chvíľu ticho na lavičke bolo požehnaním. V šume stromov som myslela aj na tie tri panie v múzeu, ktoré možno vedeli len vyskloňovať Gogoľovo meno. Netušili čo a ako, ani anglicky, ani slovensky, možno ani po ukrajinsky by sa nedali do reči. To je trošku škoda, ale možno je to výsledkom toho, že veľa turistov celkovo na Ukrajinu nechodí, tak nečakajme, že sa budú zubiť ako v London, baby… Západniarska pretvárka pre nás turistov už tu končí. To je trochu smutná skutočnosť, pretože Ukrajina je krásna krajina, bezpečná a keďže sme podľa Aldousa Huxleyho všetci pôvodom sedliaci, je to tak, na Ukrajine sme ako doma. Ukrajina má toho hojne čo ponúknuť, je obrazom aj našej poľnohospodárskej  minulosti. Tento svet si drží folkloristiku, tradície, a najväčším dôkazom je Soročinský jarmarok, ktorý vždy otvára N. V. Gogoľ.

Vidieť naživo scény z jeho príbehov bol pre mňa pomaly kolabujúci zážitok. Herci podávali vynikajúce výkony, na rôznych miestach sa Gogoľ presúval s notesom, zhováral sa s postavami, ukláňal sa im a vôbec, malo to takú atmosféru, že kto inklinuje či študuje literatúru, za týmto zážitkom by mal bez váhania vycestovať budúci rok koncom augusta do Soročiniec. Soročinský jarmok sa našťastie uskutočňuje každý rok.

Víri farbami, slnečnicami, domčekmi veľmi podobnými tým slovenským na východe, červenými koralmi, keramikou, vonia levanduľou, medovinou, kvasom a všetok tanec, hudba sa deje pod dohľadom milého ikonického páriku, ktorý je vyobrazený nielen na suveníroch. Dvaja statkári charakterizujú domov, prácu, pokoj a spokojnosť, lásku a pohostinnosť.

V hluku jarmoku sa stalo pár fajn vecí, napríklad priletel ku mne ľahký závan slovenskej prózy: zazvonil mobil, volala mi mama, ale po prijatí hovoru sa ozvali slovenské potraviny a strhli mi z kreditu cez tri eurá za necelú minútu (pre predstavu). Silný vietor ma takmer trafil veľkým stanom s jeho veľkými kovovými paprčkami. Neviem, ako by to skončilo, keby sme sa včas neuhli. Auč! Našťastie po šoku som na zemi objavila etiketu z minerálky, na ktorej bol Gogoľov profil. Deň predtým som si čosi také zaželala. Paráda, moja poverčivosť a viera v nadprirodzeno opäť stúpla.

Z jarmoku plného národných krojov sa mi odchádzalo ťažko. Ešte mám medzi zubami soročinský piesok. Na ceste do Poltavy nám začal horieť motor a tak po desiatich minútkach prišiel po nás nový autobus.

Pomaly ale isto sme opúšťali Poltavský kraj, jeho výmole, boršč, kafé a ľudí, ktorí dokážu ponúknuť na predaj aj nitku z odevu. Občas som videla záblesk snahy ísť podľa západu, ale táto oblasť bude musieť ešte mnoho vecí uskutočniť a nejde len o výučbu anglického jazyka. Ak teda obyvatelia Poltavskej oblasti chcú napodobniť západniarsky štýl života. To je jedna stránka, ale druhou dôležitejšou je, že si Poltavčania dokázali dodnes uctiť svoju históriu, umenie, ľudovú známku a očividne venujú pozornosť takému výnimočnému spisovateľovi, akým je Nikolaj. Jeho stopy sú rôznymi krásnymi spôsobmi zvečnené vďaka srdečnosti nielen krajanov poltavskej domoviny N. V. Gogoľa.

 

Odchodom z Poltavy ešte cesty nekončia, čaká nás Kyjev. Počas pobytu v hlavnom meste zhaslo vo mne všeličo, čo súviselo s Poltavou. Celý výlet na Ukrajinu môžem rozdeliť na dva časy, ktoré mali spolu málo spoločného. Z istého hľadiska, možno z hľadiska obsahu, bol Kyjev čisté faux pas. Tá tvrdá nezlučiteľnosť dvoch miest ma bolela a zaviedla k určitému smútku. Kyjev a spoločnosť urobili toľko, že som takmer na tie tri dni v meste zabudla na svoj status literárneho nadšenca, lenže ja som ním túžila byť naďalej. A preto je to už úplne iný príbeh.

Zdroj foto:

Predstaviteľovi tzv. existenciálnej psychoterapie, Irvinovi D. Yalomovi

13.06.2024

„Viete, že Mojžiš dokázal premiestňovať vodu rukou. Predstavujem si, ako sa masy vôd v oceáne podobne rozostupujú na začiatku môjho života. Kráčam po dne, hoci neviem k akému cieľu. Dôležité je pre mňa to, aby som kráčala. Čas plynie a ja si neskôr uvedomím, že dno sa mi vzdialilo, moja cesta je vyvýšená. Krúžim okolo pätnásteho roku života, rýchlo stúpam [...]

Hanumán ukazuje, ako si budovať dôveru

19.05.2024

Ako sa píše na obálke knihy Rámájana, nesmrteľný príbeh o dobrodružstve, láske a múdrosti je ako nezastaviteľný tok rieky, voda prichádza a odchádza, obmýva brehy, skaly, kamene, napokon nás samých… bez zastavenia. Príbeh Rámu je čosi iné, úplne nové pre čitateľa, ktorý celý život siaha po knihách z majestátnej a hojne pestrej európskej knižnice, [...]

Cestou na Gabrielin pohreb

07.05.2024

Kedysi mi stačilo stáť v dlhom rade dospelých, Prepletávať sa a motať lesom tých nôh, Bolo nás vtedy veľa – deciek vzrušených Pre sladkú zmrzlinu z koruniek troch. Kedysi mi stačila k šťastiu kakaová. Za tri korunky. Túžby, sny, priania a kakaovníky časom ale zrejú, V puberte sa pridružili sériové knihy pre deti a mládež, Moje myšlienky venujem [...]

torta, narodeniny, oslava

Narodeninový deň je tým najsmrteľnejším v roku, ukázala štúdia. Zomierajú viac muži alebo ženy?

02.11.2024 20:25

Deň, kedy sa vo Francúzsku najmenej umiera, je 15. august. Naopak nadpriemerne sa umiera od novembra do apríla.

traktor, poľnohospodárstvo, farmár, roľník

Pod prevráteným traktorom v Gregorovciach zahynul muž

02.11.2024 19:27

Zdravotná služba na mieste skonštatovala exitus.

Šimkovičová

Šimkovičová podpísala kultúrne zbližovanie s Čínou, plány má veľké

02.11.2024 18:20

Témou boli vzájomné hosťovania štátnych opier či rozvoj divadelníctva, dizajnu, literatúry či v kreatívnom priemysle.

Syrskyj, zelenskyj

Čelíme jednému z najväčších útokov Rusov, uviedol generál Syrskyj. Rúca sa východný front?

02.11.2024 18:08

Boje podľa veliteľa ukrajinských síl vyžadujú ustavičné obnovovanie zdrojov ukrajinských jednotiek.