zipporah

Príbeh tankov, rakiet, náletov, uniforiem desiatich odtieňov zelenej, bubnov, kalašnikov, ligotavých znakov a neuveriteľne silných zvukov, charakterizuje moje zážitky z Kyjeva. Kyjev je mesto hluku, dlhých ciest metrom a s charakteristickými vlnami v centre, zatiaľ čo iné európske mestá rástli na rovine (viď Rím, Londýn, Amsterdam, Viedeň) a hrdia sa maximálne jedným decentným kopcom nesúcim históriu (viď Praha, Budapešť). Pouličné vlny sú všade s rôznym stupňom sklonu. Nielen v hlavnom meste treba rátať so štandardným zakopnutím. Výmole, chýbajúce alebo porozhadzované dlažobné kocky, diery ako oceán, hrbole, myslím, že celú situáciu by už vyriešil len príchod holandskej sebadisciplíny, nad ktorou sa každý turista pri návšteve kanálovej krajiny opticky nadchýna.

Kyjevu vládne rieka Dnipro. Bez konkurencie. Rieka riek, je masívnejšia než Dunaj.

Kyjevské sídlisko, na ktorom som sa ocitla, bolo vybudované na rovine. K sídlisku som hľadala najbližšie pomenovanie, aby som sa vedela neskôr vyjadriť, že chcem ísť (názov) resp. domov. Takže som si vybrala Petržalku, ktorá by k tomuto sídlisku dospela asi tak o tridsať rokov a to by museli zvýšiť robotníkom plat. „Nadupané“ sídlisko skrýva v sebe dvojposchodové byty vo viac než dvadsaťposchodových „panelákoch“, hoci sú to už skutočne moderné „crazy“ paneláky, oproti ktorým tie naše slovenské vyzerajú ako ohník zápalky vedľa ohňa zapaľovača.

Kyjev nesklamal už len z toho hľadiska, že každé hlavné mesto by malo čímsi pritiahnuť a v návštevníkovi zanechať pár prekvapení (je úplne jedno, či pozitívnych alebo negatívnych). A túto základnú povinnosť teda splnilo. V prvom rade ma nikto neobťažoval ako v Ríme, a nepískal po mne ako v Londýne. Čím to bude, ma vôbec nezaujíma, ale zdôrazním (mám potrebu použiť toto slovo pre množstvo kritík) fakt, že ako Kyjev, tak zvyšok Ukrajiny s výnimkou oblasti Donbas, je v najlepšom poriadku a človek sa môže cítiť bezpečne, čo sa nedá povedať napríklad o Ríme a celkovo o Taliansku, z ktorého som si odniesla zážitky pomaly ako z doby spred 20.storočia, alebo ako Frodo so Samvědom Křepelkom, ktorých prenasledoval Glum. Glumíkov v Ríme je hodne, ale to je rozprávka pre dospelých a na iný blog.

Cesta metrom stojí osem hrivien, kupujú sa žetóny, a už tu som pocítila istú zvláštnosť. Stáva sa, že dĺžka medzi dvoma zastávkami je dlhá, no tu si nespomínam, že by nejaká bola krátka. Neraz mi napadlo, či nie je metro pomalšie, a tým chodí menej často, alebo tak často, aby sme si zahrali hru „telo na telo“. Je to zvláštne, pretože London baby je sedem a pol miliónové mesto a málokedy ma to vtiahlo do hry „telo na telo“. Kyjev je dvojmiliónové mesto plus pár státisíciek. A tak sa inak vždy super cestovanie metrom stalo v Kyjeve skôr nepríjemným zážitkom. Hoci vás na každom kúsku ukrajinskej premávky pustia autá, môžete ležérnym krokom prejsť na druhú stranu, v metre zvyčajne mladí sedia a starkí sa usilujú nespadnúť počas nekonečných pár minút k najbližšej zastávke. Toľko k metrovým postrehom. V dnešnom svete je už oficiálne zverejnená skutočnosť o vzťahu človeka k mobilu. V Kyjeve mám odpozorovaný výnimočne intenzívny vzťah k mobilu s počtom nad 99,9 % obyvateľstva, teda zahrňujúc akýkoľvek vek.

Ochutnávači McDonald power: v hlavnom meste som ho zazrela len trikrát, našťastie jeden bol v našej „Petržalke“. V kyjevskom som našla milkshake s príchuťou marakuje, ale prvý raz som sa stretla s odlišným výberom Happy Meal. Ukrajinci šikovne prepchali doňho viac zeleniny (mrkvové hranolky) a pitný režim je viac prispôsobený kostiam. Marakujový milkshake mi prišiel ako splnený sen po ochutnávke príšerných sušených rýb, ktoré príšerne všade vystavujú v marketoch a tak zlákajú naivného všechno koštujúceho turistu.

Ešte v prvý deň po príchode z Poltavy sme prešli kus centra, začali sme Kyjevsko-pečerskou lavrou. Vidieť ju už z vyhliadky, na ktorej stojí vysoký stĺp hladomoru, postavený z kameňa, kovu a smutnej hudby. Kto si spomína na čiernobielu fotografiu starej ženy a decka v dolnej časti na pravej strane učebnice dejepisu? To decko vyzeralo ako biely chudý červ, bolo mŕtve, ako aj tá žena, alebo aspoň si tak pamätám. Stalin pobral Ukrajincom zásoby. Nešlo však iba o neho. Takáto historická okolnosť s hladom je špecifikum Ukrajiny asi ako genocída žien v Indii.

Uprostred sochy chudého dievčaťa sú totiž rozložené veľké betónové „prstene“ po dva kusy, položené na seba ako zásnubné prstene. Každý jeden prsteň predstavuje jeden milión vyhladovaných. Dokopy sme ich narátali asi… dvadsaťšesť. Moje znalosti z histórie sú povrchné, takže napokon nešlo iba o Stalinovo počínanie. Mne ale navždy utkvel v hlave ten biely chudý červík a nepochopenie zlomyseľnosti prírody prežiť. Veď nás odmalička učili deliť sa o jedlo. A potom sa dozvedáme, že svet funguje aj inak a deti nie sú ničím výnimočné pre tento svet. Že žiadna ochrana, aká nám bola dovtedy poskytovaná, vlastne nejestvuje. V tom momente mi vážne klesla nálada pri spomienke.

Say hello, Kyjev, sotva som ťa videla cez okuliare, mala som na nich pomaly hviezdnu mapu. Najväčším zážitkom boli vlečúce sa rakety na tankoch, všetci sa lepili foťákmi, telefónmi na hlučné tanky, ktoré sa plazili do centra v spoločnosti revúceho neba. Vtedy ma dostali, hoci tá raketa zo seba vyprdla biely ohňostroj, aj tak som sa skrčila a celý mcdonald power food takmer skončil na doškrabaných balerínach. Zvyšok času som sa už pridala k obdivovateľom príprav na Deň nezaležnosti, ktorý sa koná každoročne 24.augusta.

Mesto sa vlnilo centrom a žilo v pohybe, čo sa mi ľúbilo, nemala som z ľudí dojem, že zo seba robia ten bezduchý prototyp nevšímajúceho ignoranta, ktorý sa ustavične ponáhľa pred vetrami. Majú mäkší pohľad (anti-pokerface, anti-hipster style), sú vnímavejší voči okoliu, ba mám pocit, že v maličkej Poltave bolo viac ľudí s chúťkami hrať sa na Londýnčanov alebo neprístupné Talianky. Inými slovami tí ľudia boli viac sami sebou a neprivlastňovali si trendy novodobých idealistov: idey hygge, naturál, vegán, idea bio, idea zéro, idea minimalizmu, idey mileniálov (majú vlastne nejaké?), hipsterov, feministiek, idey dúhy, všetko sú to haraburdy megaindividualizmu, ktoré potrebujeme na seba nalepiť, automaticky ich na seba lepíme, nech máme postoj, nech sme kúl v réjbenoch, ale Kyjevčanom stačí zrejme nalepiť sa iba na ten mobil. A potom… hľadaj človeka! Originálneho človeka s chybami, nedostatkami, láskavým humorom, dávajúceho a berúceho, sťažujúceho sa a šťastného, zabúdajúceho i s ospravedlnenkami, no jednoducho… človeka.

Druhý deň sme navštívili Bulgakovo múzeum, kde som si zamňaukala v spoločnosti známeho kocúra, beťárskeho Mosúra. Ten by sa Hygge style potešil. Majster a Margaréta sa považuje za najlepší ruský román 20.storočia. Míša Bulgakov sa narodil v Kyjeve a keďže nemal taký „pestrý“ život ako Maxim Gorkij, ktorý ho chcel ukončiť v 19 rokoch, obklopil sa tento spisovateľ slovami, sarkazmom, prísnym pohľadom, humorom (typickým pre vyučeného lekára?) a dal svetu zopár vtipných príbehov najmä z oblasti medicíny (Psie srdce, Fatálne jaja/ Osudové vajcia… skvelá dekapitácia električkou v závere prvej kapitoly Majstra a Margaréty). Taký je život, taký bol i divadelne založený Bulgakov Míša.

Na ceste do múzea do mňa udrel lesk Gogoľovho nosa.

Som na Ukrajine, neexistuje, aby sa človek aspoň nezmienil o známej jadrovej katastrofe. Hlasovanie bolo zbytočné, automaticky sme sa pobrali do neďalekého múzea Černobyľu, a som rada, pretože to civenie do betónovej steny by ma asi menej zaujímalo než výstavka. Určite sa vyplatí tam zájsť.

Posledné múzeum miniatúr sme si odložili na ďalší deň, čo je jedna väčšia miestnosť s mikroskopmi, ktoré skrývajú loď, šachovnicu i Malého princa… Odtiaľ som odchádzala so smiechom, pretože staršia dáma v ukrajinčine sa pýtala sprievodkyni ukazujúc na portrét muža vytvoreného z miniatúrnych obrázkov: „Eta Lenin?“ „Nje, eta Chruščov, Lenin vedľa…“ Fíha, zameniť si Lenina s Chruščovom je ako Angličanova zámena princeznej Diany za kráľovnú Alžbetu.

Odchod z Kyjeva sprevádzal príhovor prezidenta, tisíce ľudí v uliciach a zúfalý pocit, že som mohla toho vidieť omnoho viac nebyť faktu, že som bola prvý a dúfam, že posledný raz v živote prísne stráženým objektom. V Kyjeve sú dve botanické záhrady, z toho jedna menšia skrýva údajne najväčší skleník na svete. Puškinovo múzeum som videla iba na papieriku a opúšťať nádherné Dnipro bolo ako za trest. Suma sumárum, Kyjev som videla napolovično a to je srdce drásajúce. Našťastie to nie je ako s vlakom, ktorý zmeškáte. Kyjev zostane na mieste a počká na mňa budúci rok. Skrýva ešte toho dosť, okrem suvenírov, ktorých je dosť, nájdete tam aj staré československé mince a za desať hrivien som si vložila do peňaženky ďalšie šťastíčko: poštovú známku s portrétom literárneho velikána Maxima Gorkého.

Lúčim sa s Ukrajinou dasvitanja, zažila som gogoľovský humor smiech cez slzy a posledné slová na záver nechám Míše Bulgakovi, ktorý raz napísal o spisovateľovi, o tom spisovateľovi, ktorý ma do Ukrajiny pritiahol, a jeho vzťahu ku Kyjevu toto:

„Kyjev je mesto krásne a šťastné, trblieta sa v slnku a šírošíry Dneper mu leží pri

nohách.

Po vrave vojnových rokov ho ovládla nesmierna úľava. A pokoj.

Cítim tu však záchvevy nového života. Budú postavené nové domy a ulice opäť ožijú.

Nad riekou, ktorú miloval Gogoľ, sa znovu zaskvie kráľovské mesto.“

Michail Bulgakov (1923)