zipporah

Tá temnota… a v nej vrčanie motora. Motor lietadla uprostred dňa duní, moje srdce napĺňa silná úzkosť. Tá sila pochádza zo sily motora. Kým lietadlo má cieľ, moje srdce by radšej zastavilo všetky hodiny na svete. Snívalo o okamihoch, ktoré presvetľujú život.

Sedela som so slzami v sivom dennom svetle, pršalo z oblakov, lialo sa z mojich očí. Tá neskutočná bolesť, že si so mnou nebol v deň mojich narodenín. A všetky moje lístočky padali okolo. Ružové, sivé, modré a s odlišnými vzorkami, polepené láskou a spomienkami, slovíčka a slová len tvoje a moje, ten ligot slov sa páči všetkým, ale nakoniec vždy patria iba dvom zasväteným. Tisíc a jeden príbehov prší každým dňom v slovách na lístočkoch. Sú schopné pokryť zem a môžeme sa do nich ponoriť. Do našich spomienok. Ale pravdou, krutou pravdou je, že sa do nich ponáram iba ja.

Ako si šiel popri stole a cez tvoj úsmev padajú všetky moje odkazy pre teba.

Ako si spieval nie raz a tvoje vlasy pokrývajú papierové slová v spomienkach.

Ako si sa schoval za stôl predstierajúc strach, sype sa z neba papierový sneh.

Ako si mi vzal ceruzku a ja som ti nemohla napísať ďalší odkaz. Aj tak pršalo. Celý tento malý svet, v ktorom sme sa pohybovali, podľahol večnému padaniu spomienok, papierikov a drobných detailov.

Už mi zostáva počúvať hudbu. V mysli robiť piruety. Kým padá jeden odkaz za druhým, stále tie isté pohyby a pády do spomienok. Len sa pozri, ako krásne padá sneh, rozhadzujem ho v presvetlených okamihoch môjho malého sveta. Už to nie je náš svet, už je iba môj. Si ďalej než Slnko. Si mi vzdialenejší než Saturn. Môj svet s bolesťou, ktorá má silu motora lietadla. Vždy keď preletí, spomeniem si na teba. Čím ďalej odletíš, tým si ku mne bližšie. Ale čím bližšie si fyzicky, vidím ťa, tým vzdialenejší si mi. V tom spočíva neznesiteľná váha bolesti. Navonok ľahká, vo vnútri časovo bez hraníc.

Túžby a strachy. Zhmotňujú sa v nekonečných odkazoch, ktoré padajú na kulisy jedného príbehu z tisícich. Môžem sa čertiť, koľko chcem, aj tak: túžby a strachy sú silnejšie. Možno preto ten čert. A po čase so smútkom vidíme, akú nehu z neba prináša so sebou sneh. Presvetlené nežné okamihy minulosti.