zipporah

Všetci dačo máme na rováši. Ja mám toho tiež dosť na rováši. Tak kde začnem? To sa pýtal aj Tyrion Lanister, ktorý vždy platil svoje dlhy, keď sa mal spovedať z hriechov. Nuž, ja svoje dlhy neplatím, lebo žiadne som nikdy nemala ani nebudem mať, možno to je prvý hriech minulosti aj budúcnosti. Nezavesiť si na prepracovaný hrb hypotéku sa dnes považuje za ťažký hriech. Ďalším prešvihom v živote bola moja nedostatočná predstavivosť a lenivosť zájsť si aspoň o kilometer ďalej po potvrdenie s pečiatkou, ktorým sa preukážem ako poctivý občan hľadajúci si prácu. Ani fakt, že bol ten prekliaty deň ošperkovaný vysokými horúčavami, nie je dôvodom, aby som si nezašla o ten kilometer ďalej. A tak som dostala… prácu. To bol zločin, ktorý som spáchala pred troma rokmi a odsúdili ma zaň na tri roky spolunažívania s najhoršou bandou mutantov. S úplnými blbečkami, ktorí sú výsledkom mutácie génov zodpovedných za povolenie narodiť sa.

Spáchate jeden zločin, potom to už ide rad za radom. Hriech za hriechom. Prvým bolo, že som sa nepotrebovala dostať do nejakej skupinky so starou rárohou na čele, ktorá by lepšie pozmývala Prezidentský palác svojou hrivou než jej kolegyňa gadžovského pôvodu, ktorej idú viac ústa, pseudoveliteľské a pedofilské chúťky na obrat ako práca. Apropo, ďalším hriechom, z ktorého sa musím vyspovedať, je moja neochota viac rozprávať než robiť. Ups, to je asi najhorší môj hriech za posledné tri roky, pretože temer každý okolo dodržuje toto pravidlo. Za toto ma určite vyhodia, ak si nevymyslím napochytro lepší dôvod. Trebárs že nevypíšem dovolenku a padnem pred vedúcou na kolená, nech ma nevyhadzuje za to, že som si pozabudla vypísať dovolenku a strávila som voľné dni po svojom bez jej vedomia!

Mojim ďalším hriechom je neochota pridať sa k forme zábavy, poďme rozobrať dopodrobna každého v našom paláci. A keď už nebude nikto aktuálny, prejdime na zaťov, nevesty, sesternice, ujov, prababky, svokry, vnukov, netere a kňazov našich preúžasných dedín. Sakra, vyzerám ako neuveriteľne neochotný človek! Som zdeptaná, rezignujem. To nie je najväčší prehrešok, najväčším je moja úchylka pracovať a to zodpovedne, spoľahlivo a od začiatku doby pracovnej až po jej záverečnú s menšími prestávkami, ktoré mutanti okomentujú: „Pozri, ako ješ. Zase postojačky, ženieš sa niekam? Veď si sadni a poriadne sa najedz.“ Áno, priznávam sa, utekám pred mutantmi, aby som nemusela sedieť dve hodiny a trinásť minút v spoločnosti imaginárnych vnukov, detí, zaťov, kňazov, mravcov, ktoré pobehujú v našej jedálni. Hriech, ktorý permanentne vykonávam, je už tradične neochota viesť hlboké rečičky o súkromí vedúcej alebo inej dôležitej osoby, ktorá svoju dôležitosť podkula kvantitatívnymi prácami. Pozor, za toto si ma ešte podržia dlhšie než tri roky: ak neprestanem produkovať kvalitu a začnem robiť kvantitu, hrozí mi predĺženie trestu. Najhoršie, čo sa mi môže ale stať, ak zotrvám vo svete mutantov a budem pracovať na ďalšom titule a potom na ďalšom, môžem skončiť ako ten chlap z Marsu, ktorý sa pre kariéru rozhodol neriešiť svoje sexuálne chúťky, a má síce kopec titulov, ale je trestne stíhaný za exhibicionizmus. O mutantoch s doc a prof titulmi sa nebudem zmieňovať, to sú nositelia génov zodpovedných za povolenie plánovať si potomstvo. Skrátka, títo nemali byť ani naplánovým potomstvom, pretože sú to prví v rade, ktorí vás zlynčujú za to, že žmurkáte častejšie než je povolené, za zrýchlený tep, za to, že máte šedinu na vlase alebo aj za to, že vôbec jestvujete. I za to, že okopete záhradku.

Už to len dokopať do konca a ďalej žiť s vedomím, že najväčším hriechom bol môj návrat do vedeckého sveta, do jedného veľkého úbohého divadla mutantov, ktorí sa tak zbožne správajú, až to nie je možné neuveriť pocitu, že sú absolútne nehraditeľnými bytosťami a to aj napriek tomu že vám pri vašom odchode do knižnice dokážu klásť otázku, načo idete do knižnice… Milé deti, ak si toto čítate, vedzte, že dospeláci nemôžu byť pre vás vzorom správania, to je absurdita a pred ľuďmi s titulmi si dávajte niekoľkonásobne väčší pozor, v ich spoločnosti sa totiž veľmi rýchlo zabudnete poďakovať, poskytnúť pomoc, poprosiť o pomoc, teda tie záležitosti, ktoré vás kedysi vaši poctiví rodičia naučili, a začnete rozprávať neslušné vety typu: vážená pani… ježišmária, vy ste tu?… čo?… kedy už tie palacinky prídu?… toto sa tvári ako paradajková?… deň autizmu a ja som na vás myslela… nebuď sprostý… závidí aj nos medzi lícami…

Ak nerozumiete tomuto blogu, netrápte sa… mutantom netreba rozumieť, tí sú za trest, ja pri nich pykám dúfajúc, že si aspoň jeden z nich prečíta toto a udá ma, konečne bude dôvod na svete a môj trest sa zruší… skrátka celá podstata sveta týchto akademických blbcov, ktorí si skalopevne veria, že sú pred vami v myslení v predstihu, tkvie vo vete, ktorá hovorí o jednom dobrom úmysle: „Tak ten doktorský titul ti v podstate slúži na to, aby si sa líšila od tých, ktorí vyštudovali sociálnu prácu.“

No nezaslúži si táto banda, ktorá nevie ani koľko je 4 plus 8, od nás potlesk?