zipporah

Úzkoprofilový blog pre milovníkov oceánskej fauny, zopár info o morských obyvateľov:) odporúčam latinský názov hodiť k tomu do google pictures. Fotky sú všetky moje:P zo Santa Monicy. Šplech, šplech

Každá hodina sa jej podobala večnosti. Každá kvapka sa podobá večnosti. Ako sa delfín hrá na akrobata a špliecha vodou, vyhadzuje do slaného povetria kvapky. Tie sa na krátku chvíľu stanú osamelým životom, a potom znovu upadnú do večnosti zvanej more. Horizont sa plaví na oceáne a kolíše sa nad svetom, ktorý sa ľudskému oku zdá ako nekonečný…

Hoci nie je isté, či sa naozaj človeku zdá oceán nekonečný. Čajka Larus dominicanus si myslí, že je lepšie, ak sa mu zdá nekonečným. Je presvedčená o tom, že človeku sa páči všetko, čo je nekonečné. Lenže to nemôže prebrať s nikým, naposledy sa pochytila s Crocodylus porosus. S ním sa ktovieako nedá spojiť v rozumnú reč; nie je nič príjemné na tom, keď vám krokodíl zdôrazňuje svoj vysoký vek (72 rokov) a pritom na vás hľadí ako na korisť, ktorej povinnosťou je pomáhať starším, do čoho sa radí aj poskytnutie stravy.
Takže čajka si plachtila nad morom hľadajúc parťáka, s ktorým by prebrala krátku pozemskú filozofiu o človeku a jeho vnímaní nekonečna ako oceánu. „Nikoho nezaujíma, čo si človek myslí o oceáne, čajka,“ vysvetlil jej Sphyrna lewini. Zbadal nad hladinou tieň, ktorý nervózne ako v čakárni u lastúrnika pretínal slnko a zvedavo vystrčil svoju kladivovú hlavu nad hladinu. „Migruješ a zabudla si smer?“
„Kdeže! Ja som čajka, nie rybár dlhochvostý.“
Žralok – kladivo nebol vhodným kandidátom na diskusiu, to čajka poznala ihneď. Pravdaže, tento morský smoliar je pravidelne servírovaný človeku ako polievka.
„Čajka, tu sa filozofuje výlučne o vode… suchozemských filozofov hľadaj na brehu!“
S veľkým šplechnutím sa žralok ponoril do vody, no následne sa vynorila mesačná medúza. „Hovoril niekto o vode? Čo? Ja sa rada porozprávam o nekonečne. O večnosti.“
„O večnosti? Akože? Veď o tebe sa vraví, že nemáš mozog! Večnosť! Čo je to za nezmysel?! To vymyslelo tých 95% vody v tebe,“ zaškriekala čajka a medúza sa porúčala so slovami o bezohľadnosti, ktorá krídlami máva. Čajka mávla krídlom na pozdrav.
Popravde, len tak medzi nami, čajky sú drzé tvory. Kategoricky povedané: kradnú rybacinu chorým tuleňom v ich holandskej nemocnici! Ich zobák nemá obavu zavŕtať do vašich osobných vecí tam kdesi v Kalifornii na slnečnom brehu Pacifiku.
Čajka, hrdinka tohto blogu sa rada producírovala piesočnými plážami, milovala západ slnka a odpadkové vrecia naplnené až po okraj. Najradšej rozhadzovala odpadky okolo koša. Zaletela ku skalám a odtiaľ sledovala, ako ľudia upratujú po jej skutkoch. Keď sa nudila, opäť vzlietla a plachtila nad morom, či nezazrie jav, ktorý by narušil nekonečnosť mora. Vždy sa niečo udialo. Veru tak, zbadala dve obrovské bodkované obludy, hrajúce sa ako delfíny. Čosi tu nesedelo. Na chrbte jednej z nich sa zaleskol slizký tvor. Zaletela bližšie a zbadala Rhincodon typus, ktorí si prehadzovali chobotnicu ako loptu. Na čajkinu otázku, prečo trápia chobotnicu, odpovedali: „Dumbo octopus je už dávno mŕtva. Našli sme ju voľne plávať. To sú tie, čo neznášajú slnko a plutvy majú ako uši.“
„A to sa patrí hrať sa s mŕtvolou?“
„Zajtra máme tridsať rokov a to sa považuje za vek, kedy dospejeme! Preto sa ešte hráme. Mimochodom, je to lepšie ako požierať vlastné vajíčka s deťmi.“ Čajku prekvapili, vraj podľa očitých svedkov to robí Eptatretus stoutii. Čo sa ešte deje v mori? Čo v mori, aj na dne mora… Zatiaľ čo sa medzi sebou rozprávali, prehrmela okolo kopa pier so škrekotom. Ušatej chobotnice zrazu nikde!
„Zlodej!“ kričali žraloky veľrybie s detským vekom a váhou viac než tri tony. „To bol Stercorarius parasiticus, najväčší zlodej na mori!“
„Žiadny zlodej, to je morský pirát,“ šomrajúc priplával k skupinke Galeocerdo cuvier. „Naposledy mi ukradol ešpézetku.“
„Čo je to ešpé zetka?“ vyzvedala čajka, ktorá sa teraz kolísala na chrbte jedného zo žralokov. „Ryba?“
„Podobná vec, tiež to rád žeriem.“
„Je na svete niečo, čo by si ty nezjedol? S čajkou máte spoločnú potravu.“
„Mýliš sa, čajka by nezjedla pneumatiku,“ hrdo vyhlásil žralok tigrí.
„No ty by si zase nezjedol čipsy.“
„Čo sú to či psy?“

„Čie psy?“
„Psy pobehujú na brehu, trdlo!“
„Ja som už videla psa aj plávať.“
„Mňam! Len keby nemali toľko srsti, zostávajú potom medzi zubami. Nedojedené jedlo.“
„Na potvoru! Aby ti do cesty nevošiel Enhydra lutris, má najhustejšiu srsť na svete. Žiadny hrebeň ti už nepomôže.“
Žraloky sa zborovo zasmiali. Čajka vzlietla so slovami: Vážení, ja tu riešim nekonečno a vás zaujíma iba pár chlpov medzi zubami. Už dospejte. Zbohom!“
„Daj si čie psy aj za nás!“ zavolali za ňou.
Čajka letela nazad na breh. Cestou videla pod hladinou dugongy, ktoré sa pasú ako morské kravy na trávičke. Dnes si ustelie do suchej trávy a po západe slnka, zajtra bude hľadať ďalej spriaznenú dušu.
Postála na skale, ktorú neľútostne obíjali oceánske vlny. Slnko zapadalo nad nekonečnou hladinou. Ružové plátno sa miešalo s oranžovou farbičkou. „Opakujúci sa scenár,“ mudrovala čajka. „K tomu by sa teda zišli čipsy. Aha! Ktosi ich tam má, chrúme a mňa neponúkne? Veď ja čakám… Haló, človeče!“
Čajka tak dlho stála a pozorovala, čo pozorovala, hypnotizovala! zmäteného…

… dovolenkára, kým mu nedošlo, že sa musí s ňou podeliť o čipsy. „Tak je to správne!“ pochválila ho čajka. „Nie som Euphausia superba, ktorá vydrží dvesto dní bez jedla a sama slúži ako jedlo pre ne-ko-neč-né množstvo jeho predátorov. Ešteže žralok tigrí si vystačí s pneumatikami a odhodenými skafandrami.“
Čajka s človekom sledovali západ slnka. Čo iné ako nekonečno tu môže človek pozorovať? To nekonečno, ktoré mu dáva priestor na vlastné myšlienky. Tu na konci sveta a bez rušivých momentov, ktoré sa dejú pod hladinou. Oprava – na suchej zemi, keďže je suchozemským tvorom. Balíček čipsov sa vyprázdnil, slnko sa ponorilo do oceánu. Holotúria na dne mora už dovečerala piesok. Vietor fučal, bolo na čase ísť spať. Dobrú noc, čajka!