zipporah

Slnko a prímorský vzduch rozprávali o jednom ráne v Petrohrade. Všetko sa pobralo do cieľa, alebo stálo na mieste a spievalo pre radosť. Inak bola sobota tichá. Metro ma vypľulo na ulicu. A tam som uvidela to slnko. Sedelo na vozíku, bez lúčov, ktoré by mu pomáhali vyskočiť na vrcholky stromov. Nebolo preto smutné, naopak, s privretými očami sedelo na vozíku, slnečná guľa. Snívala o tomto dni, kam sa odkotúľa, kam ju vietor odveje, kamže kam pôjde, tá milá tvár bez nôh. Chvíľku si tu, chvíľku tam, neposedné ľudské slnko. Hoci nemáš nohy, kolesá sa ti krútia, putuješ a sem-tam sa zhováraš so slniečkom, však? V Petrohrade vie byť hluk tichý, keď ľudské nešťastie na vozíku zbadáte. Hľadíte, ako on zdraví deň s tvárou vystavenou k slnku. Na to slnečné ticho sa nedá zabudnúť.

Hnedá a čierna sa miesili, sivé hady sa krútili, všetky farby veľkomesta sa valili na moju dušu, kričali po mne známu pieseň ja som veľké mesto a ty si maličká. Až ma bolela hlava, ale šla som ďalej, mesto dávalo silu. Masy rozorvanej zeme, z ktorej sa ťahal dohora žeriav, obrovské jamy, v ktorých žiarilo to šťastie, tá láska, dobrota. Ten klenot, nad ktorým som stála, pripomínal ligotavé hodiny z diamantov a zlata vo Fabergého múzeu. Ako kvapky mora dopadli na moju tvár, sladké šťastie po úmornej práci zaklonilo hlavu a zdravilo ma úsmevom takým krásnym, aký som jakživ nevidela. To sám život sa usmieval na ženu v červených šatách. To voda zaliala púšť, okná mesta zažmurkali, lesk sadol na prach, električka zacinkala, a chodila som po oblakoch. Zľahka. To sa tak na mňa budúca stavba usmievala, alebo to bol obyčajný robotník, ktorý si o niekoľko metrov zdola utrel z čela pot, zbadal ma a obdaril úprimnou radosťou v tvári. Rozjasnilo sa mesto, ktoré slzám neverí. Moskva sa usmiala.

Hľadala som neraz pomoc. Mala rôzne podoby, raz si vylievala z topánky dažďovú vodu, raz sa ozývala uličkou mohutným hlasom. Asi to nepochopíš na prvé prečítanie. Rusko sa nedá pochopiť tak jednoducho. Rusko je potrebné zažiť. Je potrebné zažiť, ako ti stará žena ťahá kufrík v daždi, hľadá s tebou tvoj hotel a len si potrebuje vyliať vodu z topánky. Zbor hlasov sa snaží nájsť ten hlas, ktorý našepká cieľ môjho hľadania, zomknú sa, aby ma priviedli do cieľa.

Pochopenie je veľká vec. Ak sa veľmi tešíš, môžeš byť na smiech, alebo naopak. Vezmú ťa za ruku ako Margarétu, otvoria ti brány do ďalších svetov, kde nájdeš dobré víly aj samotného diabla a ešte ti vysvetlia o ňom niečo. Môžeš plakať, podajú ti vodku, salámu, pomodlia sa. Nie som vzduch, ľudstvo ho zo mňa robí. Ako neviditeľná môžem lietať po meste, nik si ma nevšimne. S kufrom vychádzam poslednýkrát z metra na svetlo biele, keď tu počuť hlas samého Ruska: „Devuška, ájrrport vprravo.“

Rusko je všímavé. Ohľaduplné, láskavé, prejavujúce vďaku. Tá rýdza absencia povrchnosti tejto krajiny, to je presne to, čo mi nesmierne chýba.