zipporah

Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi

Sotva viem písať,

losos ma zamestnáva,

toľko chutných prísad,

mäsko lepšie než z páva.

Však losos mlčí ako ryba,

páv – jemu skromnosť chýba.

Skúšam písať srdcom tieto riadky,

nech môj odkaz tebe nie je riedky.

Ak sa mi stratia lesy, nebo, vôľa písať,

ty mi pomôžeš – budem si ťa čítať.

Prídem si po tvoje sny, slová, môj milovaný tieň.

Prídem si po tvoj úsmev, lásku a slzy len.

„Aké hlúposti sa len dejú na tomto svete!“,

píšeš vo svojom Nose stratenom.

Si najväčšia obdivovateľka na svete,

som v spojení s temnom?

Ako trestom bolo nepochopenie tvojich diel,

od ľudí bez zmyslu pre humor.

Dlhé ukrajinské noci si bdel,

a volal na oheň: „Mŕtve duše umor!“

Napíšeme teraz niečo spolu?

Pár krivkajúcich veršov!

Tak poďme čítať nižšie, dolu,

tvár bude čítať – bude krajšou.

Krásne sú tie dámy,

na prospekte vyvoňanom,

Manilov s Čičikovom známi

pupkami sa pretláčajú nad prahom.

…

Vyznamenanie poriadne nos!

A nestrať pri tom nos!

Svoj plášť o teplo pros.

O nezabudnuteľnú cestu svoj voz.

Dnes… osud tvojho mena,

vrátil sa zo sveta domov.

Duša tvoja ožíva, pripravená

na to jediné stretnutie – so mnou.

Žiť ďalej, nemať všetkého dosť,

prinesie mi napokon teba – len trpezlivosť.