zipporah

Keď sa započúvaš do šuchotu obalu zo slamky a stojíš na hlavnej ulici akéhokoľvek mesta…

Keď otváraš knižnú búdku, zápasíš so zhrdzavenou zámkou a slnko ti páli chrbát…

Cítiš pohľady neviditeľných očí z okien bytoviek…

Zámok povolí a tvoje srdce sa upokojí…

Pretože už len myslíš na svoju cestu, ktorá ťa schová pred svedkami…

Keď si vyberáš tú najkrkolomnejšiu dlažbu na hlavnej ulici…

Keď denne zabáraš nos do ďalších a ďalších čerstvých divých ruží…

Zastavíš sa pri veľkých kvetináčoch…

A dáš si záväzok, že už zajtra vezmeš starý rožok pre holúbka,

stretávaš ho každý deň ako ruže, hľadá omrvinky ako ty hľadáš svoj čas…

Keď sa dívaš na koruny stromov,

Keď rozmýšľaš nad tým, ako rok čo rok kríky naberajú objem,

Pribúdajú lístky, no pribúdajú aj odpadky pod kríkmi…

Sľubuješ kríkom, najbližšie prídem s rukavicami a vrecom, najbližšie… už zajtra. Vydržte!

Keď pred spánkom snívaš a privieraš viečka, tvoje závesy miznú…

Keď už sú tvoje hviezdy a galaxie dávno preč…

A netušíš, či sa prebudíš ešte, nerozmýšľaš nad tým,

Ráno, tvoj prvý dotyk je dotyk s oknom…

S vypínačom… kanvicou. Uvažuješ, že deň začneš s tureckou kávou.

Záblesk citrónovej spomienky na Istanbul.

Venuješ pohľad z okna známej budovy, rade áut. Ako dobre, že svieti slnko. Kam pôjdem?

Pôjdeš s knihou do sveta listov, ktorým jar dala život.

Budeš dúfať, že ťa neprejde cyklista,

Pretože kniha je pútavá…

Zájdeš s Herculom Poirotom až do cieľa.

Nadýchaš sa vône papradí.

Niekto z diaľky sa ti zdravil a akýsi pes okolo teba prebehol.

A keď sa obzrieš na svoju lesnú cestičku,

Dôverne známu cestičku,

Spoza knihy na ňu vykukneš, pretože tvoje srdce už pozná,

Že sa k nej blížiš,

K tvojej milovanej cestičke so stromami,

Každý je na svojom mieste,

Čakajú ťa…

Vtedy…

Tak vtedy…

Práve vtedy…

Na lesnej cestičke obklopenej stromami zbadáš

Rozprestretú svoju dušu

Vlastnú dušu, v ktorej…

Ranný holúbok ti zahrkúta,

Dlažobné kocky zahrkocú,

Obal zo slamky zašuští,

Zacítiš pohľad kríkov a ruží,

Všetko naraz…

Začuješ tisíce príbehov zo slnkom zaliatej knižnej búdky,

Ktoré ti predčítajú o tom

Ako tvoje slnkom zaliate závesy mlčia

Na nich tiene vonkajšieho sveta

Sledujú ťa a…

Nehybnosť závesov

Všetci v tom momente

Všetci naraz sa ozvú a povedia ti

Že na tomto svete si…

Sám.

Si osamelý človek.

Ktorý vidí svoju dušu na osamelej lesnej ceste.

Rozprestretú medzi stromami.

A v rukách držíš príbeh písaný iným človekom.