zipporah

Ďaleko, veľmi ďaleko – bolo to viac než osem miliárd svetelných rokov od Zeme a nie menej ako osem miliárd pomyselných kilometrov na Zemi – putoval na malej loďke. Kto? Nemôžete si ho predstaviť, pretože jeho či jej zrakom vidíte jeho či jej svet. Sledujete vlastnými očami putovanie niekoho, kto sa vybral hľadať poklad.

Čo potrebujeme pri hľadaní pokladu? Hneď vám napadne mapa. Lenže z Aladinovej lampy vám určili jediné prianie! Kašľať na mapu, môj mozog je chytrý, poklad sa nájde, no ako sa prepravím? Potrebujem zariadenie, na ktorom sa budem rýchlo a efektívne presúvať. Aha! Tam hore na nebi vidím čierne tiene. Ako rýchlo sa posúvajú po nebeskej klenbe a za sebou nechávajú čierny dym. Osem miliárd čiernych šmúh, len vaša ruka svieti nabielo. Niečo obrovské ju ťaží. Keď tú ťarchu strasiete na zem a zrazu vás obklopia rozliate mráčiky ako oblačného kráľa, spomeniete si, že potrebujete koberec! Prosíte Aladina a ten je taký prešibaný, že vás pekne usmerní medzi lesy lesné. Keď spočítate osem miliárd stromov, pod tým posledným vykopete lietajúci koberec. Tak toto bude fuška, ale vy sa nevzdáte. Zasmejete sa Aladinovi do tváre a on vletí do svojej lampy sklamaný, že nevzal nádej oblačnému kráľovi, ktorý sa rozhodol zostúpiť až k lesom a krtkom.

Neodradení sa prebárate lesným vesmírom k poslednému stromu. Je ešte mladý a hviezdy nad ním už staré. Hviezdy tvrdia, že strom je prešibaný ako Aladin, vŕzga konármi naprotiveň a budí schválne tmu, kým cez deň usiluje o krásne piesne, ktoré by uspali deň. Strom treba posekať a zbaliť do kufra. Hororové sny na Zemi. Kde však zohnať kufor v tomto lese? Bez koberca sa ďaleko nedostanete. Štyri skaly vám dali štyri rady; prvá rada vás mala zaviesť k vode, vypiť celé jazero a na dne nájdete kufor! Druhá rada znela ako výzva pre Herkula: otočiť Zemeguľu nabok! Vraj nabok! A keď sa dosmejete, vypočujete si tretiu radu ako zo zbierky sentimentálnych básní: spočítať všetky hviezdy vo vesmíre. Hviezdy však protestujú, pretože je fuška ich spočítať. Radšej sa máte riadiť štvrtou radou: zjesť pizzu! A ak ju zjete, s plným bruchom sa vám ľahšie bude hľadať kufor. Skvelá rada uprostred temného lesa od štyroch skál. Nechcete jesť, neláka vás hlas skál ani vôňa jedla. Začnete radšej vlastnými rukami lámať potvorský strom a tomu zostáva iba živicový plač. Zase vám niečo visí na ruke, no voňavá živica to nie je. Tentoraz je to čierne ako tma okolo vás. A slizké. Hodíte to do stromu a ten sa poláme sám od seba, nestačí ani posledný krát zaškrípať. Staré hviezdy zažiarili ako mladuchy na bále. V diere po ňom je kufor! V ňom vytúžený koberec…

Môžete lietať! Môžete hľadať poklad! Čo to bude?, uvažujete v napätí, keď vám svieži vietor vo vlasoch tancuje. „Kde je poklad? Sem s ním! Hahá!“ Hľadáte svoj vlastný poklad. Pretože váš mozog sa naučil v živote vytvárať si vlastnú mapu, ktorá vás zavedie vo vlastnej fantázie k vášmu skutočnému pokladu… Je neuveriteľné, že váš mozog aj na sklonku života vám dopraje to najviac. Pamäť.

Môže to byť pamäť tvorená náhodnými myšlienkami, navzájom nesúvisiacimi, avšak stále dokážete vytvárať príbehy. Ak vás rozveseľujú, ak vám pamäť dopraje úsmev, ak vám pamäť dopraje spoznať blízkeho, ak vám pamäť vyvolá radosť, je to fascinujúce, je to útecha, je to nádej aj na sklonku života. Francúzsky spisovateľ Marcel Proust sa preslávil hľadaním strateného času. Vo svojich knihách odhaľoval najväčšiu intimitu v človeku, ktorá sa schováva v mozgu. Taliansky encyklopedista Umberto Eco otvorene rozmýšľal nad tým, ako sa kruh uzavrie a ocitneme sa na konci života na samotnom začiatku. Ktosi spieval o tom, ako hľadá to, čo v ľuďoch nie je a možno bude prvý v dejinách (ak „to“ nájde). To sú príklady pamätí, ktorých myšlienky sú ešte súrodé. Nájde človek na sklonku života svoj poklad?

…

Krik. „Koberec mi dajte! Kde je?!“

„Pán Jesenský, aký koberec? Trochu sa otočíme nabok, vydržte.“

„Potrebujem svoj koberec! Kam ste ho dali?“

„Bude koberec, nebojte sa.“

„Koberec je… hľadám koberec.“

…

„No čo, pán Jesenský, našli ste koberec?“

„Ajajááj, kde mám kufor?“

„Aký kufor? Ideme obedovať.“

Ozval sa veľký krik. „Potrebujem kufor!“

„Aspoň sa napite trochu.“

„Nechcem piť! Chcem kufor!“

…

„Vy nechcete jesť, pán Jesenský?!“

Smiech a radosť. „Há, há, nebudem jesť! Há, ja hľadám pokláád!“

„Nie ste hladný? Ani raňajky ste veľa nezjedol.“

Víťazný krik. „Hľadám póóklad.“

„Tak hľadajte poklad.“

…

Na porade. „Tak čo je nového? Ako sa má pán Jesenský?“

„Treba mu kontrolovať ruky, zvykne si dávať dole bandáž. No a nechcel veľmi jesť, hoci spomínal pizzu. Najprv, že hľadá koberec, potom kufrík. Nevečeral, lebo hľadal poklad.“

„Tak ho necháme hľadať poklad.“

Venujem pánovi XY.

Venujem všetkým, ktorí na sklonku života plávajú a nachádzajú svoje poklady…

Pozn. „Floating“ znamená aj terapia tmou. Tento pojem označuje prerušenie väzby s okolitým svetom. Keď ideme spať, môžeme mať úplne rozvinuté vizuálne zážitky. Hoci máme zavreté oči, užívame si bohatý a pestrofarebný svet našich snov, ktoré považujeme za realitu do posledného detailu. (prevzaté z knihy Mozog, David Eagleman)