zipporah

Po rokoch som sa dostala k známemu eposu francúzskeho spisovateľa Victora Huga, k Bedárom. Posledná kolekcia príbehov od literárneho génia, ktorú som dlho odkladala. Poslúchol želania vydavateľstiev a vycibril si natoľko charizmatický jazykový štýl, že ho poľahky prijali do salónika géniov, ktorí zadávajú v umení nové pravidlá. Pravidlo znelo: píš čo najrozsiahlejšie dielo. Preto si zvyčajne prečítate o reáliách (áno, to sú tie neobľúbené siahodlhé opisy, obohatené aj úvahami autora) a či vás to bude baviť, je otázne, pretože Victor Hugo písal pre čitateľa jeho doby, nie pre súčasníka. Tak treba pristupovať k jeho dielam. Nie som zástanca toho, aby sa umelecké dielo prispôsobovalo potrebám súčasníkovi a trendom, rozhorčuje ma drzosť podobných hlupákov; súčasný konzument či prijímateľ informácií má zrieť a pracovať na sebe, ako kedysi pracovali na sebe spisovateľskí velikáni. Pohodlnosť a lenivosť v umení je na smiech! Na diela alá Umberto Eco, F. M. Dostojevskij či Victor Hugo, pravda, je potrebné nielen dozrieť, ale intelektuálne zostarnúť a byť schopným dať si panáka so starým dobrým kamošom Humorom. Aj o tom je klasická literatúra.

Victor Hugo mi opäť potvrdil, prečo je jednou z mojich najdôležitejších literárnych slabostí a ruky po kontakte s jeho knihou sa mi menia na kliešte. Bedári znamenali návrat do Paríža (zvonárov príbeh je vsadený taktiež do tohto mesta). Tentoraz autor predstavuje čitateľovi parížsku reč (žargón), kanalizáciu a nezabúda na históriu (bitka pri Waterloo či vzbura z roku 1832, ktorá je vsadená do samotného príbehu). Filozofuje. Z príbehu o zvonárovi si spomínam na jeho impozantné poznámky ku kníhtlači, ktorá vystriedala kameň ako zdroj informácií. Dnes totiž kníhtlač nahradil internet a prežívame zaujímavý prelom v prenose informácií, ktorý speje k neutešujúcej skutočnosti: informácia ako taká prestáva mať hodnotu, hoci za iných okolností by nejakú aj mohla mať. Zároveň prezlieka kabát naopak, tvári sa vážne, tvrdí, že je stále informáciou, lenže nevie, že v očiach mnohých chytrých už je len dezinformáciou, no ak by obrátila kabát správne, znovu by bola informáciou, lenže to už ju presvedčí svet, že je dezinformáciou, a tak prevráti kabát správne ako Poliak, aby si zachovala dôstojnosť. Stratili ste sa v tom? To je dobré, pretože to je často účelom informačnej globalizácie: eliminovať hodnotu informácie, nafúknuť emóciu z informácie bez hodnoty v mene jediného – podržať si príjemcov vždy v bdelom stave.

V desivom príbehu o Gwyneplainovi, ktorý považujem za jeden z najväčších knižných klenotov (Človek, ktorý sa smeje), srdcervúce dielo, sú zase londýnske reálie, ktoré sa tak príjemne čítajú ako Súostrovie Gulag. Nemilosrdný štýl Victora Huga v spojení s témou historicky známej arogantnej chladnokrvnej politiky Britov je pre mňa bezkonkurenčná vražedná kombinácia, o ktorej určite šípil aj sám prezieravý cisár Napoleon. Pasáž prvého stretnutia Gwyneplainea s obesencom v treskúcej zime je pamätná, kultová, je mementom, zdvihnutým ukazovákom, je vrcholovým literárnym umením, ktorý nemá obdobu, začína a končí v jedinečnom jazykovom štýle Victora Huga, ktorý zovrie vaše srdce, vyžmýka ho do poslednej kvapky, bude biť naprázdno, zatiaľ čo do mozgu sa vovalí všetka tá krv, zostane tam a vy sa budete červenať pri čítaní tejto pasáže a budete cítiť iba prázdny tlkot srdca nad dejinami ľudstva. Scvrkne sa na jedného malého živého chlapca, ktorý stojí v snehu a vypĺznutú mŕtvolu, ktorá visí a kolíše ju vietor.

Hugove knihy nemajú dobré konce, je to logické, keď sa obzrieme do minulosti, aké postavenie mali ľudia. Osobne pre mňa najhroznejším koncom boli Robotníci mora, síce viac nereálnym, o to viac melodramatickým, víťazila tu väčšmi Hugova fantázia, neponechajúc mužskú silu hlavnej postavy Gillliatta, podrobila sa tej psychickej. Azda pod vplyvom romantického obdobia a trendu zabíjať sa pre ženy. Predsa len ak by sa Marius v Bedároch zabil, jeho smrť by mala dôstojnejší príbeh zahrňujúci nielen ženu, ale aj vlasť. Phoebus vo zvonárovi bol v skutočnosti darebákom, ťažko ale prehltla som to, veď reálne rytieri neboli žiadni obdivu hodní ľudia, ako nám to vštepujú do hláv… Zidealizovaný Victor Hugo neexistuje, existuje len Hugovo zrkadlo života ľudí. Takto by som zhrnula svoje skúsenosti z čítania diel francúzskeho spisovateľa. A teraz slová k Bedárom.

John Ruskin povedal: „Najväčšou odplatou za našu námahu nie je to, čo sme za ňu dostali, ale to, čím sme sa vďaka nej stali.“

To je princíp hlavnej postavy Jeana Valjeana, ktorý sa ťahá celým príbehom a je absolútnym protipólom grófa Monte Crista. Pozorujeme, čím všetkým sa pre svet stáva Jean Valjean. Po celý čas je v jeho pätách Javert, nositeľ zákona, ktorý si vo vlastnom závere uvedomuje, že bezúhonnosť neznamená automaticky vznešenosť, ľudskosť a veľkodušnosť. Byť bezúhonným nie je to isté, ako byť spravodlivým. V Javertovom závere však nepadne ani slovo o krivde, ktorá ho zaslepovala od prepustenia galejníka a bola jeho hnacím motorom v prenasledovaní. Osud Fantiny je podobne drsný ako osud Gwyneplainea, prichádza o časti svojho tela pre svoje dieťa a keď už nemá čo predať, začne predávať vlastnú dôstojnosť. Príbeh pokračuje o láske v podobe Cosetty a Maria („Zúženie vesmíru na jedinú bytosť, rozšírenie jedinej bytosti až k bohu, to je láska.“), o živote v Paríži v podobe malého Gavrochea, o strachu zo straty milovaného človeka v podobe Jeana Valjeana („Čosi strašné je smrť z nedostatku lásky. Zadusenie duše.“) či o ľudskom dne v podobe chamtivého a pokryteckého úbožiaka Thénardiera („Predsudky, to sú zlodeji; neresti, to sú vrahovia.“). V podstate podobnú liaheň chytrých úbožiakov nachádzame v politike a bahne kapitalizmu („Veriteľ je horší než pán, pretože pán má v moci len vašu osobu, kým veriteľ má v moci vašu dôstojnosť.“). Bedári sú pochopiteľne nadčasové dielo, množstvo tém sa rieši dnes a neprestane to ani v budúcnosti, je to rakovina duše ľudstva, ktorá sa nezahubí jedným Jeanom Valjeanom („Sú ľudia, ktorí pracujú pri dobývaní zlata; on pracoval pri dobývaní súcitu. Všeobecná bieda bola jeho baňa.“). Drvivá väčšina ľudí trpí nízkou sebareflexiou, sú ukolísaní veľkým pohodlím, konzumom, skalopevnou vierou v nedostatok času, a všetky tieto signály končia vo vetách „Čítaš Bedárov? Veď to je depresívne.“ Avšak téma sociálnych pomerov sa stáva „depresívnou“ vďaka takýmto ľuďom. Vďaka zaslepeným a ľahostajným ľuďom na celom svete vznikla kniha Bedári a bedári sú všade okolo nás. Áno, je potrebné začať od seba, no v súčasnosti sa rozmohol nový mor, ktorý je odrazom technologického pokroku. Týmto by som aj uzavrela blog a dovolím si ešte prekopírovať jeden odkaz pre súčasníkov, ktorí sú zamorení, umorení novou dobou a určite tam patrím aj ja: „… mozgy zaujaté múdrosťou alebo bláznovstvom, alebo, čo sa neraz stáva, tým i oným, len veľmi pomaly prepúšťajú do seba veci tohto života. Ich vlastný osud je im vzdialený. Z takých sústredení na jedno jediné vyplýva určitá pasívnosť, ktorá keby bola teoreticky podopretá, podobala by sa filozofii. Taký človek upadá, spúšťa sa i opúšťa sa, a ani si to sám neuvedomuje. Rozumie sa, vždy sa to končí precitnutím, ale býva už neskoro.“ Victor Hugo tu opisuje akúsi chiméru, ktorá môže pochytiť človeka, upadne do vierohodných pascí, stáva sa otrokom zážitkov, vyhľadávačom dobrodružstiev, znalcom duše, ohlasovateľom motívov, citátov, šamanom vlastného ja i bytia všetkých naokolo, jednoducho majstrom svojho naplneného života, v ktorom každý okamih má zmysel. Príde však okamih v živote, kedy tá pekelná obluda v každom z nás, koho to pochytí, prežije samu seba, začne sa nudiť, opustí naše telo a my zrazu precitneme. Strácame nad sebou kontrolu, pretože sa konečne zamyslíme. Nad sebou a svojím životom. Neveríte tomu vo svojom vlastnom uponáhľanom živote? Je krásne sa starať sa o svoje telo, hýbať sa, cestovať, čítať, pracovať na kariére, pracovať na sebe, motivovať sa, pestovať svoju dušu, poskytnúť jej dobrý marketing v dnešnom zdieľanom svete, pomáhať ľuďom z rôznych príčin… Čo všetko si z týchto vzorcov života odnesiete a čo si budete pamätať v starom veku? Odpovede hľadajte u starých ľuďoch. Budete prekvapení, keď sa prakticky nik nezmieni o veciach, ktoré som vymenovala. Čo si pamätá človek, to vám odkáže Jean Valjean v posledných chvíľach života.

„Sme tým, čo milujeme.“ Sv. Augustín

Na záver slová Victora Huga, sú to slová, ktoré sa stali hnacím motorom veľkej časti jeho tvorby:

Francúzska revolúcia je posvätenie ľudstva.