zipporah

Predsavzala som si prečítať sto kníh za rok, je to reálnejšie, než schudnúť 5 kíl. Aspoň raz v živote. Odhodlane som šla po kvantite namiesto kvality a siahala po najtenších knihách z knižnice. Pri výbere som nesledovala „značkové mená“, ale hrúbku písmen a počet strán. Je to zábava pobehovať pomedzi knižničné police ako počítačový Harry Potter na Rokforte hľadajúci fazuľky. Za najťažšie považujem vzdať sa tých hrubších kníh, ktoré som objavovala a veľmi, veľmi som si ich chcela hneď požičať. Zatiaľ sa mi však darí držať sa hlavnej cesty a k tomuto júnovému dňu mám za sebou 50 kníh.

Aké poznanie mi dal tento „rámec predsavzatia Zippory“? 😀

Poznanie, že pravdepodobnosť naďabenia na zaujímavú knihu je znížená. Sama o sebe tvrdím, že môj výber kníh je tematicky eklektický a čítam všetko možné, čo ma aspoň na desať percent zaujme. Ako sa vraví v hre s Harrym Potterom: zdravá mysl, je zvídavá mysl. Priemerne však prečítam menej než 50 kníh ročne, takže ten výber predsa je len selektovanejší. Napriek tomu je omnoho vzrušujúcejšie tie „fazuľky“ hľadať, zbierať, spracovávať aj za znížených podmienok ako hrúbka knihy a počet písmen. Mmm, a tá vôňa starších vydaní… Zobudí ma aj z kómy.

Nakoniec to prekvapenie príde. Odrazu čítate baladu, z ktorej vám vytečie slza, o ľudských príbehoch, z ktorých vám stisne v hrudi či o absurdnej pozícii. Alebo pravdivé zobrazenie toho, čo dobre poznáte na vlastnej koži. Z 50 kníh ma oslovilo sedem kníh, traja autori a jedna báseň, o ktorej sme sa učili ešte na strednej škole. V tomto výbere figurujú aj tri knihy, ktoré som mala dávnejšie naplánované a radia sa medzi knihy so strednou obezitou.

Ako prvú knihu, možno zatiaľ top kniha ročného predsavzatia Zippory, uvediem od Gustava Flauberta – Prosté srdce. Nejde o žiadnu romantickú novelu, ale o krátky príbeh jednoduchej ženy s prostým srdcom, ktoré som dôverne poznala od detstva. Iba namiesto papagája túžila mať opicu.

Druhou je dlhodobo plánovaná a nájdená v knižnej búdke životopisná kniha od Waltera Ciszeka – S Bohem v Rusku. Pamätajte si navždy jednu z najväčších právd: aj keď človek zomiera, nechce byť sám. Sám autor priznal, že ho držal pri živote záujem o ľudí. Napokon, kniha je ukážkou pokory, ktorú súčasníci upravili do divného amorfného tvaru. Skutočný Ciszek je ako vymyslená postava Sansy. Spomeňte si na Tyriona, ktorý v seriáli Hra o tróny o Sanse riekol: „Tá všetkých prežije.“ Takže čo nás Ciszek učí, čo dnešná spoločnosť ignoruje? „Život má svoje pravidlá a ja som sa usiloval správať podľa nich, kdekoľvek som bol.“

Treťou vynikajúcou knihou s pokračovaním je od Anatolija N. Rybakova – Děti Arbatu, tiež dlhodobo plánovaná. Nielenže sa dobre číta, jazykový štýl je pomaly ako bežný dnešný bestseller, no najzaujímavejšie sú pasáže so Stalinom. Niektoré scény vás fakticky držia v napätí a od knihy sa nedá odtrhnúť už len pre tú skutočnosť, že ide o reálnu postavu.

Co v očích ztroskotá, k srdci se propadne,

do srdce zaroste a srdce ovládne…

Hádajte, od koho sú verše. Tento rok mám za sebou asi najviac prečítanej poézie v živote a zisťujem, že knižný maratón českej poézie ma až udivuje svojou kvalitou.

Kdo hvězdu ztratils ve světe, – sám jiným hvězdou buď!

Jiří Wolker je bezkonkurenčným autorským objavom roka. Prečítala som od neho tri knihy. Jeho zbierka Balady ma uchvátila, a vôbec som netušila, že tento autor napísal zbierku ako mladík. Zomrel mladší než Lermontov. Balada z nemocnice (ktorá by sa dala pekne zinscenovať), či o nenarodenom dieťati ma dojali tak, že som si autora vyhľadala v presvedčení, že ich písal dáky zrelý štyridsiatnik. Môžeme sa pýtať: Ak dokázal písať také balady a básne okolo dvacky, s čím by prišiel v tridsiatke? Štyridsiatke? Za mňa mimoriadne talentovaný „český Puškin“. Rozhodla som sa aj naučiť naspamäť Poštovní schránku, nech trénujem pamäť a mám čo recitovať počas turistiky.

Pred Wolkerom som objavila ešte jedného vynikajúceho básnika, od ktorého som čítala zatiaľ jednu zbierku. Jaroslav Seifert – Šel malíř chudě do světa. Ako som napísala aj na webovej stránke databazeknih.cz, jeho veršíky majú srdce a hŕby dukátov na lúkach mi robia radosť.

Poslední led počne pukat,

louka je hned samý dukát.

Proto zjara každá včela

ihned ze zlata je celá.

Ikonický Havran – Edgar Allan Poe, ktorého sme pitvali na strednej škole, má príbeh, symboly, dych smrti, žiaľ a jedno operené zviera, ktoré dokáže napodobniť ľudský hlas. Jeho výrok je v literatúre kultovým: „Nikdy viac!“

Čo by som ako štvrtú knihu odporúčala, je krátka výpravná novela o chlapcovi, ktorý popisuje zlomky svojho detstva. Milá knižka vhodná aj pre deti a mládež: Príbeh pána Letka – Patrick Süskind. Dodržuje psychológiu dieťaťa, je okrášlená obrázkami chlapčeka, ktorý ako každý v jeho dedine, vníma postavu pána Letka. Je tak trochu záhadou, pre deti určite, dospelým napadne ako prvé psychická diagnóza. Letko vzbudzuje všakovaké pocity;  vieme, že my dospelí, máme v sebe tiež nejakého Letka. O Letkovi si vieme vymyslieť príbeh, ktorý končí slovami: „Dajte mi všetci pokoj!“ Vystupuje v pozadí detských zážitkov a po dočítaní vám bude pán Letko ešte chvíľu vŕtať v hlave. Je to kniha na zamyslenie sa.

Nejsem jako vy – Jodi Picoult je takisto príbeh chlapca. S Aspergerovým syndrómom. Po tejto knihe som prahla dlhé roky, pretože som robila s deťmi s mentálnym postihnutím. Nečakajte veľké krimi, ani nepredvídavý a strhujúci dej, ako anotácia môže vyvolať. Ide skôr o každodenný život chlapca s touto diagnózou a ľudí v jeho okolí. Veľmi precízne dielo, autorka vierohodne podáva informácie, čomu sa nečudujme. Predlohou Jacoba sa totiž skutočne stala žijúca autistka. Páčil sa mi aj občasný humor, ktorý je naozaj typickým pre tieto situácie.

Tretí autor, ktorého už poznám od strednej školy, a znovu ma lapil do svojich talentovaných osídel, je Milo Urban. Živý bič a Pomocníka som už čítala pradávno. Slovenský spisovateľ dokonale reprezentuje vidiecky život na Slovensku, jeho rôzne (a zložité) životné príbehy a vzťahy. Roztopené srdce predstavuje zbierku noviel, v ktorej sa dozvedáme o našich predkoch. Novela o človeku, ktorý si ide odrobiť roky do Ameriky, aby si po návrate s peniazmi a kúpenými majetkami užil premárnený fyzický a emocionálny život, to je aktuálnejšie skôr dnes ako za čias Mila Urbana. Vtedy šlo o hŕstku ľudí, dnes takto rieši svoj život omnoho viac obyvateľov Slovenska. Odchádzajú do Nemecka, Rakúska a ďalej, vrátia sa na dva týždne domov, na týždeň v roku, užijú si voľno, rodinu a znovu sa vracajú za zárobkom za hranice. Takto im pekne život pretečie. Peniaze a majetky sú slučky a sloboda nie sú peniaze ani nekonečné cestovanie, sloboda je mať jeden druhého, mať svoju komunitu. Človek ale na to príde, keď je (skoro) neskoro. Ďalšia top kniha o živote na dedine od nášho Urbana je Za vyšným mlynom, kde sa začína príbeh zhurta kriminálnym odsekom!

Ďalšia v poradí šiesta kniha, po ktorej odporúčam siahnuť, je kontroverzná Jama – Alexander Ivanovič Kuprin. V nej konečne dostali svoje slovo aj prostitútky, ktoré sú jedným z dôsledkov patriarchálneho sveta s devastačnými účinkami na prírodu aj ľudí.

Rozporuplné dojmy prináša siedma kniha, ktorá je v poradí päťdesiatou prečítanou v tomto roku. Autora mi poradil chytrý, prepotený a priestorovo výraznejší, ale veľkoknihomoľský bradatý mladý predajca v najznámejšom kníhkupectve na Nevskom prospekte. Divadelnou rečou, za ktorú by sa ani Moliére nehanbil, mi nôtil pri policiach o literatúre a pri rozlúčke mi dobromyseľne prehodil pár slov o Franzovi Kafkovi. Teraz už chápem, že aj Gogoľovi by sa absurdný svojský príbeh v Premene viac než pozdával. Viem si predstaviť, že sa Premena dokáže odohrať aj na divadelných doskách. Kafka je zatiaľ neprebádaný, ale po Premene šípim ďalšieho literárneho génia, ktorý si vytvoril v literatúre nové pravidlá a teda aj nového čitateľa a v Premene sa stáva pokračovateľom „smiechu cez slzy“; stavil však na absurdnosť, nie reálnosť ako v Revízorovi.

Ako poslednú knižku si dovolím sem pridať od mojej milovanej slovenskej spisovateľky. Opustila nás na začiatku roka a jej knihy som zbožňovala spoločne s „agátovkami“ (detektívky Agathy Christie). Prečo? Posledné roky som zvykla chodievať po modrej značke v našich lesoparkoch a vždy som si brávala so sebou agátovku alebo knihu od Janky Benkovej. Ako veľmi ma potešilo, keď jeden z jej príbehov sa odohrával v Košiciach a ja som si kráčala lesíkom, oddychovala som pri knižke, ktorá na mňa pôsobila ako slepačia polievka pre dušu. Janka Benková písala svoje romány veľmi kultivovane, bez snahy prispôsobovať jazyk súčasnému čitateľovi, jej príbehy sú pokojné, veselé, pôsobia prirodzene a uvoľnene. Písala ako dáma. Za jej najlepšiu knihu považujem Pozývam ťa na večeru, pretože obsahuje bratislavské reálie. Tento rok som si kúpila a prečítala od nej poslednú knižku Zákon červeného rúžu. Janka, nech ste už kdekoľvek, za mňa ste dobrá duša a prajem si, aby bolo viac takých duší na tomto svete.

V skutočnosti nie je najťažšie byť bez toho druhého šťastný. Najťažšie je zmeniť sa. Už nebyť tým, čím človek s tým druhým bol. M. Barbery (Jediná ruža)

Janke Benkovej