zipporah

Kľúčové slová: nezávislosť, „resilience“, hustota vesmíru, „5C“, intervencia, globalizácia a jej problémy (rasizmus, terorizmus), Červený kríž, budúcnosť

Vysvetlenia existencie hmoty v čase, ktoré prináša veda, smerujú k pochopeniu reality (D. Deutsch). Vo vede platí, že keď chceme poznávať, syntetizovať, pochybovať a objavovať, nevyhnutnou podmienkou je nezávislosť mysle, t. j. aj napriek vplyvu udržiavať si v nej rezervy. Táto podmienka je analogická skladbe vesmíru vo veľkom meradle (2), kde sú všetky jeho oblasti rovnako zaujímavé (alebo aj krásne, lebo krása vyplýva z veľkosti a usporiadania, Aristoteles).

1) homogenita je nezávislosť od miesta

2) izotropia je nezávislosť od smeru

Tieto nezávislosti akoby sa stotožňovali s princípom evolúcie na Zemi, ktorý môže budiť dojem, že smer má (známy cieľ „silnejší prežíva“, na ktorý sa však pozeráme už ako na výsledok a to je práve zavádzajúcou charakteristikou). Filozofia však vniesla do sveta vedy dôležitú pripomienku, ktorá sa v dejinách neprekvapujúco trochu skomplikovala, novátorské poznatky sa zhromažďovali do nespočetných publikácií. Antropický princíp sa osvojuje v závislosti na konkrétnu osobnosť, a mal by žiť v povedomí poctivého vedca. Synonymom antropického princípu je pokora, ktorá zastupuje zase duchovný svet, čo je dobrá správa pre tých, ktorým veda pripomína neúnosnú sebaistotu (nekompromisnosť) v tvrdeniach. Možno bude pre niekoho paradoxom, že práve vo vedeckom svete jestvuje viac pochybností a pokory, ktoré sú zdrojom posunu, zatiaľ čo duchovný svet je pevný v základoch morálky a predstáv o živote, ktoré poskytujú dôležité, trvanlivé istoty pre človeka a ľudstvo (kultúra, hodnoty, viera, atď.).

Hmota, vesmír, evolúcia, napokon (akýsi) človek žijúci v prepojení vedeckého a duchovného sveta… Niektorí ľudia si osvojili obľúbený hračkársky výrok, ktorý ich spája (čo by sa nemalo stávať v zachovaní významu dvoch svetov, avšak niektorí šíria toto spojenectvo v značnej miere s jasným zámerom, napríklad scientológovia): density is destiny (Magdolen a kol.). Ide o nadšencov, ktorí sú zoznámení s „osudom“ vesmíru v jeho rozmeroch v čase. Podľa teórií sa vykľula mienka, že naše životy sú závislé od pomeru hustoty vo vesmíre ku kritickej hustote (samozrejme, podmienok od vesmíru je mnoho), teda z toho vyplýva, že aj naša budúcnosť (osud) visí na hustote a čas života ľudstva je vymeraný.

Čo s týmto vymeraným časom… Držme sa „hustého výroku“; ak by platil pre život aký taký vo vesmíre, potom aká analógia k tomuto javu by platila pre konkrétnu ľudskú bytosť od narodenia až po smrť?! Odpoveďou v ľúbeznej angličtine je: your resilience, your future.

Opäť platí, že vo vede sa schyľuje ku komplikáciám a psychológovia v tejto činnosti sú temer ako králi, nevedia sa dohodnúť na zjednocujúcej definícii, napríklad inteligencie (Magdolen a kol.). Reziliencia podobne prechádzala ako pojem (názov) samostatným vývojom, ktorý by jej mohol závidieť nejeden iný pojem, nejeden Umberto Eco… Upozorniť je však mojou povinnosťou a môj výrok o reziliencii nemusí platiť v hraniciach resp. je schopný dialógu. Vyvodila som ho na základe vlastných životných skúseností, ktoré sú zhodné so získanými informáciami. V angličtine je tento pojem oficiálny, no v slovenčine s pomocou internetového prekladu si nie som istá, či je výraz správny, pretože hľadanie výrazu vtipne poukázalo na chemické vysvetlenie o pomere energie uvoľnenej dopružením k energii potrebnej na deformáciu polyméru (Šalingová a Maníková).

Psychológovia v súčasnosti sú (zatiaľ) spokojní s touto multidefiníciou, ktorú popisuje vo svojej publikácii I. Šolcová (2009):

Reziliencia (alebo resilience) sa hľadala v minulosti ako osobnostný rys, ktorý svojho nositeľa predisponoval k adaptívnemu vývoju a k odolávaniu prekážok a nepriaznivých okolností. Je to schopnosť vyrovnať sa s rizikovými faktormi (RF) a je diferencovaná, t. j. prekonanie jedného typu RF neznamená prekonanie iného typu RF. Reziliencia predstavuje konšteláciu charakteristík – protektívnych faktorov (PF) – ktorých vývoj nie je ukončený. Kým z fyzikálneho hľadiska platí pre život človeka pohľad do minulosti (Magdolen a kol.), v psychologickom svete reziliencia znamená pohľad dopredu, nie späť.

Posolstvom je celoživotný význam reziliencie. Najviac je preskúmaná u detí, pomenej v dospelosti. Výskum reziliencie v starobe bol pozitívny, ukázal rezervy, ktoré sa môžu mobilizovať. Výskum reziliencie je zameraný na jedinca, ale aj na skupiny, komunity a kultúry.

Reziliencia sa prejavuje v správaní a jednaní, je to množina osobnostne, sociálne a somaticky založených zdrojov (osobnostné charakteristiky, spôsob myslenia, životné štýly, sociálne vzťahy a väzby, schopnosti, kondícia).

K reziliencii sa pridružuje otázka jej „ceny“ a hľadanie skôr vývojových a situačných mechanizmov než hľadanie PF – charakteristík, ktoré v interakcii s prekážkou redukujú potenciálny negatívny účinok RF. Napríklad podľa Cohenovej medzi PF patria inteligencia, prirodzený temperament, osobná kontrola a zmysel pre poznanie (zvedavosť).

Medzi RF v detstve patria, napríklad nedostatočná starostlivosť jednej osoby v prvom roku života, rodinné konflikty, zmeny a choroby v rodine, týranie, zanedbávanie, zmena bydliska, školy atď, ale aj chudoba, ktorá závažným spôsobom limituje prístup nielen detí, ale najmä dospelých jedincov k zdrojom reziliencie. Vplyv sociálnej opory je sprostredkovaný socioekonomickým statusom jedinca.

Reziliencia sa dá cielene cvičiť, trénovať, kultivovať. Prvé projekty boli vypracované a vyskúšané v USA. V súčasnosti sa má rozbehnúť, alebo sa už rozbehol (podľa odborníkov lepšie vypracovaný) program v britských školách, ktorý nemá jediný účel (znížiť detskú depresiu a úzkosť). Pre pozitívny vývoj mládeže sa vytvoril koncept „5C“.

Competence (kompetencia)

Confidence (dôvera)

Connections (vzťahy)

Character (charakter)

Caring (Compassion) (starostlivosť, vyzdvihovanie súcitu)

V dospelosti týchto „5C“ vedie k šiestemu: Contribution (prínos).

U dospelých Reich pridáva „3C“ v súvislosti s posilňovaním reziliencie u osôb postihnutých živelnými katastrofami, ale aj globálnymi problémami.

Control (pocit kontroly nad situáciou)

Coherence (pocit súdržnosti)

Connectedness (pocit prepojenosti)

Toľko k oboznámeniu sa s psychickou odolnosťou. Keď ste toto čítali, možno ste si súčasne v hlave premietali vlastné zážitky a ťažšie situácie, kedy ste cítili, že sa vo vás hýbe niečo tiché, čo vás spravilo silnejším napriek tlaku z vonkajška. Adaptácia? Skôr sa javí ako výsledok reziliencie. Výdrž je ako pohľad z vtáčej perspektívy. Pojem odolnosť pôsobí ako iskra, ktorá stále nerozsvecuje miestnosť („Som odolný.“ Koniec). To niečo „neznáme“ vám porovnávalo minulosť s terajšou nepriazňou, pomáhalo vám dať pocit rozhodnutia, vyrovnanosti (s vedomím, že vtedy by ste sa rozhodli inak) i zvedavosti z budúcnosti, v preklade prísľub návratu v ďalších životných okolnostiach. Stretla som sa s podobnými vysvetleniami, prečo som prekonala to, čo som prekonala alebo s tipovanými vlastnosťami, ale to mi osobne neprišlo nikdy ako „kompaktné“ vysvetlenie opakovaného javu vždy za iných okolností. Kým som nenatrafila na knihu od Šolcovej, ktorá je takým úvodom, alebo abstraktom podľa mňa k najužitočnejšej pasáži z psychológie. Pýtam sa: prečo ju nepropagujú psychológovia viac? Prečo musí čitateľ, ktorý vyštudoval botaniku, spraviť sedemmíľovou čižmou preskok do oblasti, z ktorej si dokonca preletel niekoľko publikácií, kým sa mu prácnou cestou podarilo nájsť tento skvelý pojem, čo v sebe možno skrýva našu dobrú budúcnosť? Pojem, ktorý sa snaží usporiadane „predýchať“ životnú realitu od narodenia po smrť. Myslím, že v tomto prípade je fatálne tváriť sa ako ekonómovia, politici, realitní agenti atď, schovávať si dôležité informácie pre seba… Aj tak už pomaličky tento trend odchádza. Na školách sa propaguje zákaz drog, mobilov, kedysi (dnes verím, že to tak už nie je) sa v rozhlase okrem pochvál šírili mená pokarhaných. Kriticky nízky počet učiteľov je pod tlakom a sami nezvládajú to, čo by mali a ja ich chápem, ako aj chápem ich boj za zvýšenie platov, lenže jeden učiteľ by mal tiež chápať, o čom sa píše aj tu a mať na pamäti, že to dieťa v tretej lavici od okna môže mať závažné problémy, ak cez prestávky robí zle sebe, druhým a namiesto pripomínania zlých vlastností či karhania, by mal riešiť takúto situáciu, aby sa nestalo, že raz stretne toto dieťa v dospelosti a bude ho prosiť o mincu (z vlastnej skúsenosti ani nepreháňam). Pre päť céčiek sa vbehnúť do ulíc oplatí, šírenie reziliencie nepredstavuje ani fanatizmus, ani iný izmus, nezapácha peniazmi, manipuláciou, nezavádza pojmami s relatívnou existenciou (sloboda, spravodlivosť atď.), nehrá na city, nevydiera, nenosí v sebe úklady a pochybné zámery. Reziliencia sa týka každého z nás. Je to ako so zhovievavosťou, kto si môže povedať, že ju nepotrebuje? Preto buďme zhovievaví k ostatným (Schopenhauer).

Záverom by som chcela dodať ďalší dôvod, prečo by mali psychológovia propagovať rezilienciu a nie sa baviť s vyhľadávaním najdokonalejšej definície koberca (zmysel pre humor patrí k úspechom v intervencii reziliencie). Hubinková a kol. popisujú hlavný trend moderného sveta v globalizácii, informačnom boome a v odľudštení medziľudskej komunikácii. Momentálne žijeme vďaka americkému postoju k životu v strachu, kým Briti namiesto svetového zastrašovania si spravili poriadok vo vlastných kruhoch a obratom zvýšili opatrenia. Veľmoci si robia prieky, zvyšujú sa ceny, odstraňujú sa medzinárodné podniky, niekto sa búri a z toho majú radosť iní, masmédiá sa zahrávajú už aj so sebou samými atď., to je dôkaz toho, že vplyvní ľudia na svete „nedospeli“ na globalizáciu, ktorá by mala byť pozitívnou. Globálne, nerešpektujú sa kultúry, čo je však horšie, nevidieť u vplyvných ľudí výsledky reziliencie až na pár výnimiek, ale skôr „skosenú“ rezilienciu smerujúcu k privlastňovaniu si moci (5 „zneužitých“ céčiek vedie rovnako k negatívnemu prínosu). Nijaká zhovievavosť, ale nepremyslené, horúce skutky, pretože sa chcú riešiť dlhodobé problémy hneď a s veľkými emóciami, zatiaľ čo Červený kríž je z tých organizácií, ktoré emócie potlačujú, lebo ľudia v ňom raz pochopili, že pomoc spočíva v skutkoch a nie v hulákaní resp. 24hodinovom televíznom prenose o tom, ako sa Francúzi šmýkajú po tráve v naháňačke za teroristami, ako šnupe mládež, či ako sa režú hlavy. Ako inak sa môžu prejaviť dobré emócie, ak nie v pozitívnych činoch.

Ak máte pocit ako ja, že toto všetko sa zmeniť nedá silou jedného človeka, aspoň môžeme pripustiť, že odpoveďou na túto situáciu môže byť skutočné zneužitie „resilience“, jej krivý obraz pri dosahovaní vlastných cieľov. Kvôli tomu by sme mali urobiť to isté, čo Briti a zaviesť aj na slovenské školy program na podporu reziliencie, dospelých ľudí dať do povedomia a hľadať/vytvárať zdroje reziliencie (skupinové stretnutia, „homing“ apod.). Nezabudnime na výnimočnú silu prírody, ktorá necháva rezervy síl aj ľuďom v treťom veku, vďaka čomu majú svoj veľký význam univerzity tretieho veku.