zipporah

Posledné dni boli ťažké ako slon na streche domu. Netypické a preto nevhodné udalosti v období, v ako každom inom. Časopriestor plný nešťastia, zúfalstva a sĺz – všetko končiace v bezmocnom váľaní sa v posteli – je maximálne priateľský k zázraku. A on sa naozaj… stal za rozkošných chvíľ strávených v lese za jari. Zelené more sa poddávalo jarnému vánku, konáre sa chveli od radosti, pišťali pod ťarchou spevavcov, ale chveli sa pred zúfalými prosbami nešťastia zloženom z kostí a mäsa. Plakalo to, voňalo zem, vŕtalo si do nej hlavu ako pštros unikajúci pred problémami. Búchalo to rukami na stenu kaplnky. V nej na to ono z mäsa a kostí, na toto dvojnohé zvieratko civela Panna Mária v modrom rúchu. Mlčky, lebo, ďalší žiaľ, bola to socha veľkosti desaťročného dieťaťa. Stromy sa zomkli, čo v lese pre živú jar ruší krásny čas jari. Smútok mal zhniť v jesennom lístí. Aký nepríhodný čas na smútok! Pozrite sa tamto vyššie na lesnej cestičke mravcami udržiavanej, ide šťastná dvojka kamarátok, mávajú očami po nás, na zelených partizánov. Poďte bližšie, dievčatká…

Ony boli šťastné, jedna bola stvorená na pohadzovanie voňavou hrivou, druhá na pohrávanie sa s náhrdelníkom. A ono to pod kaplnkou zúfalo, celú atmosféru kazilo. Raz si hore, raz dole, ale ako bolo povedané, zázraky sa dejú vtedy, keď to najviac očakávame, pretože to chceme. A tak kamarátka kamarátky sa dohrala s perlovým náhrdelníkom, v milom vtipe o sviečke pridala silu a hop! Niť na náhrdelníku sa pretrhla ako viacvrstvová mulinka života, vrcholky stromov sa roztriasli, vtáčik zaškriekal, úsmev kamarátky kamarátky sa vytratil, diviak dupol ako osud, osud zahučal vo vetre a perly v lese začali padať ako omrviny z obrej dlane.

Rovno na chudáka plačúceho tvora. Perly spravili zopár sált ponad výhonky budúcich partizánov lesa, prehopkali kaplnku a vhupli čudákovi do nastrčených dlaní. No toto!, divil sa. Hneď po tom, ako mu prebleslo hlavou, že to nie sú pravé perly, začal vzlykať nad veľkým zázrakom. Nebesá ho vypočuli, Panna Mária plakala s ním.