zipporah

Ako si skrátiť chvíľu, tú malú odnož času, v priebehu jet lagu – pásmovej choroby – ak nie napísaním pár riadkov o čase?

Len dnes som sa prebudila ako za každého rána o druhej ráno. Vlastne stalo sa tak o jednej, ale pre istotu som sa metala v posteli hodinu, či sa mozog nepomýlil. Po zistení, že o omyl nejde, som vstala, pustila si dva diely seriálu, spravila si čaj a označovala hŕbu amerických maličkostí pre pár ľudí. To je celá próza. Akoby sa nechumelilo, no predsa celú noc lialo a aspoň jedno okno bolo žlté od svetla ako moje.

The power of time! Poctiví vedci a spisovatelia sa aspoň raz v živote pozastavili nad časom.

Áno, áno, je to jav, ktorý nám vládne. Je to boh so všetkými prostriedkami a vlastnosťami, aké boh má mať. Niekto ho volá rovnako a teda Boh, či Jahve, či Alah, či Usir, či Basir, či Ber si ten syr, ale tiež poniektorí veriaci ako ja, nazývajú tento jav časom alebo Časom. Jav s menom čas je dokázateľný, ako je aj nedokázateľným, je to paradox, bežná vec, ale aj vec, nad ktorou občas tupo uvažujeme, alebo si kladieme otázku: je to priateľ? Je to nepriateľ? A čo to robíš, čas? Hojíš moje rany? A prečo mi posielaš minulosť do prítomnosti, keď mi je tak zle? Chcem mať peknú budúcnosť…

Náš pán je neuveriteľne chytrým, prišiel po priestore, aby ukázal, že sa neukáže. Bude sa však ukazovať vždy (ajajaj) vtedy, kedy to budeme buď veľmi očakávať, alebo v horšom prípade vôbec ho neočakávať a on skutočne zmizne. Zmizne s niekým alebo niečím… a my si ho zrazu všimneme, lenže už tu pre niekoho resp. pre niečo nebude fungovať, všimneme si iba ten náš čas resp. čas plynúci v blízkom okolí. Jednoduchšie to majú matematici, pre ktorých nemá čas až taký vplyv. Matematika definitívne ruší čas a pri matematických výrokoch vzniká trvanlivosť bez exspirácie. Alebo chce niekto spochybniť Dostojevského dva plus dva sú štyri? Je nejaká sila, ktorá by dovolila rovnobežkám, aby sa raz objali? Možno… priestor. Ale nie ten náš, lebo tomu nášmu zatiaľ panuje štvrtá dimenzia, jav nazývaný čas. Náš pán, ktorý keby sa vedel smiať, čo sa vie prostredníctvom priestoru, ha, ha, tak sa smeje už nad prozaickými petíciami o zmenách, posúvaní o hodinu sem, hodinu tam na ručičkách. Času to príde také malé, ľudské a teda tak trochu hlúpe. Malichernosť v starostiach takých prízemných, konzumných, bežných. Ale čas je aj javom bežným. Čo je bežné, to nebojuje. To žije. Nepotrebuje stúpencov, nepotrebuje vlastne nikoho a nič, pretože sme to my, ktorí potrebujeme jeho.