zipporah

Dnešným štandardným limitom pre biologické poškodenie pracovníka v jadrovom priemysle na Západe za obdobie 5 rokov je 10 rem (0,1 Sv).

Maximálna povolená dávka pre pracovníkov upratujúcich černobyľskú elektrárňu v lete 1986 bolo 25 rem (0,25 Sv).

Biologické poškodenie evakuovaných ľudí zo zakázanej černobyľskej zóny sa odhaduje na 30 rem (0,3 Sv).

Choroba z ožiarenia, ktorá nevedie k smrti, začína na 100 rem (1 Sv).

Smrtiace biologické poškodenie kostnej dreni je na úrovni 400-500 rem (4-5 Sv), behom mesiaca nastáva smrť.

Černobyľskí operátori a hasiči (V. Pravyk, V. Kibenok, L. Šavrej, V. Ihnatenko, V. Pryščep,…) utrpeli 600 a vyššie rem (6 Sv), čo zodpovedá 6 grayom žiarenia gama alebo beta. Tridsaťročný inžinier Alexander Akimov, vedúci smeny na štvrtom reaktore v dobe výbuchu absorboval pravdepodobne 15 grayov žiarenia. Zomrel po 15 dňoch.

Keď som si prečítala posledný odsek, premohlo ma to, po ťažkom čítaní táto postupnosť čísel ma zlomila. Serhii Plokhy je profesor na Harvarde, ktorý sa narodil v Nižnom Novgorode, vyštudoval a pracoval na východe, po roku 2007 dodnes pôsobí v Amerike a má na starosti dejiny Ukrajiny. Odviedol výbornú prácu s knihou o Černobyle, ktorú treba vyzdvihnúť pre absenciu zaujatosti. Odcitovaný skutočný príbeh je ozaj asi najťažšia kniha, akú som kedy čítala. „Ťažoba“ knihy sa dvíha po každej stránke, nie je možné hodnotiť knihu, ako nie je možné hodnotiť jadrovú katastrofu elektrárne, ktorú pomenovali po dedine Černobyľ a tá nosí meno podľa rastliny paliny (Artemisia vulgaris), zvanej aj „čierna byľ“ pre tmavú stonku. Nie je možné súdiť „históriu jadrovej katastrofy“, čomu sa vyhol aj autor. K problematike pristúpil ako vedec.

Seriál, ktorý fičí, je tiež dobrý, ale samozrejme, druh umenia ako film či seriál, neposkytne taký dostatok informácií ako kniha, o Černobyle som si vždy chcela viac prečítať. Zvedavosť súvisela hlavne s technickou stránkou udalosti. Vedela som akurát to, na čo slúži jadrová elektráreň. Teraz viem vďaka knihe trošku viac. Musím však zdôrazniť, že to, čo ma najviac fascinovalo v seriáli, tá veľká tisíctonová krycia potvora, čo vyletela do vzduchu, t. j. kryt… ten nemal tisíc ton, ako bolo spomenuté v seriáli, ale „iba“ dvesto ton a volal sa „Jelena“. Jelena ma fascinovala, chcela som vidieť, ako tú Jelenu postavili, a nielen ju. Celú elektráreň. Od základov! Keď sa rozhodnete čítať o tom, budete prekvapení, koľko situácií odohrávajúcich sa pred výbuchom počas stavby elektrárne pripomínajú naše dni, životy a že šablóna ľudských postojov sa opakuje, v takej miere, ktorá neprináša toľko obetí, koľko priniesla jadrová katastrofa, ale pár obetí, ktorými môžeme byť, alebo sme sa nimi stali. Čítajte, ako dodávatelia súčiastok pre elektráreň klamali ešte aj na poslednej schôdze, že ich výrobky sú „bezchybné“. Ako mesiac pred katastrofou vyšiel od novinárky článok o možných rizikách. Ako sa v 70. rokoch s dobrou vôľou budovala elektráreň a ľudia sa na nej nadreli pod tlakom, sledovaním, a dostali za odmenu smrť, väzenie, opovrhovanie. Aký odpor vyvoláva zvrátený optimizmus. Aké menšie katastrofy sa udiali pred tou najväčšou v Rusku či Amerike. Postupom času sa tieto chyby nahromadili, kým sa nenabalili do gundži a prišla veľká smola. Na strane 75 sa popisuje skúška, ktorú chceli uskutočniť, musela som ju tri razy prečítať, aby som pochopila, o čo sa jednalo. Reaktor mal prejsť údržbou, ktorú podľa bežných predpisov bolo potrebné uskutočniť, teda odstávka reaktora bola naplánovaná a to v zemiakovom období (koniec apríla), kedy sa niektorí pracovníci chystali po práci ísť pomôcť s výsadbou zemiakov k svojim rodinám. Keď sa mal reaktor vypnúť, chceli ten čas využiť na skúšku parnej turbíny. A ďalej? Popis si nájdete na spomínanej strane, je to pútavejšia a zaujímavejšia informácia (informácia „k veci“) než všetky múdrosti a hlúposti dokopy, ktoré som si načítala od ľudí na internete. Černobyľ je skúška, ktorá výborne preverí aj charakter a inteligenciu súčasného človeka.

Po ľudskej stránke sa nič nezmenilo. Viesť psychologické vojny zostáva pre mňa stále čímsi cudzím. Či už je to sovietska pracovná morálka, americká hystéria, slovenská frustrácia z predošlého režimu… je mi to celkom cudzie. Stojím na strane obetí. Absorbovať názory ľudí od toho najobyčajnejšieho človeka až po Ronalda Reagena mnou nepohne ako úvod blogu, prakticky na to dôvod nie je, len skúsenosť. Človek, inštitúcia, štát, veľmoc, na každej úrovni a bez ohľadu na národnosť povie len toľko, koľko mu vyhovuje a spraví tak, aby bolo dobre jemu. Táto kniha je fantasticky presýtená dôkazmi. Určite dnes nehrá do karát všetkým dobyvateľom sveta skutočnosť, že prenos informácií sa šíri bleskovo s efektom ako radiačný mrak…

Bylo by snadné svést černobylskou nehodu na neúspěšný komunistický systém a konstrukční vady reaktorů černobylského typu, což by znamenalo, že tyto problémy patří minulosti. Tato víra by byla nesprávná. Příčiny havárie v Černobylu jsou snadno prokazatelné. Autoritářských vládců, bojujících o silnější nebo dokonce velmocenské postavení a toužících urychlit hospodářský rozvoj a překonat energetickou a demografickou krizi a současně na oko beroucích zřetel na ekologické zájmy, je dnes mnohem více než v roce 1986. S. Plokhy

Moje dojmy sú smútok aj vďačnosť, mieša sa to a podľa mňa je dosť náročné vyjadriť sa k tomu, nebolo čo závidieť Sovietom. Čím viac som čítala, tým viac som strácala slová a nahrádzali ich práve smútok a trocha tej vďačnosti, najmä k prvým obetiam, „biorobotom“, baníkom, likvidátorom…

„Použili sme poltónový vozík. Len si predstavte, že každá smena vyviezla 90 vozíkov, a v jednej ich bolo dokonca rekordných 96! Tak si to spočítajte: tri hodiny je 180 minút. To znamená dve minúty na jednu cestu. Naplniť pol tony hliny, vytlačiť 150 metrov, vysypať a vrátiť sa. A tlačili len dvaja chlapi, zatiaľ čo päť-šesť ich ho naplňovalo rukami a lopatami.“ Vladimír Naumov o baníkoch

Najvyšší funkcionári i ženy bezprostredne po nehode nosili piesok, a tu napríklad seriál neposkytuje toľko obrazov, aké sa objavujú v knihe. Šok, napätie, prvé zmobilizovanie síl, šialený Ščerbina (asi jediná postava, ktorej mi vôbec nebolo ľúto), neskutočná nervozita a nechápanie, čo sa deje. O pár kilometrov ďalej sa konali svadby, lovili ryby a dojilo sa už rádioaktívne mlieko. O pár dní už odvážali celú Pripjať do dedín, z ktorých následne znovu vysťahovali cez 30 000 obyvateľov. Priemer zakázanej zóny sa rozšíril z desať na 30 km. V živote som mala smolu na učiteľov z fyziky a mám z nej najmenšie poznatky, zrejme boli ako jeden učiteľ fyziky na Ukrajine, ktorý požiadal evakuovanú ženu a jej rodinu, aby sa presťahovali do letnej chatky, pretože „prenáša rádioaktivitu“. Onedlho sa učiteľ fyziky a s ním všetci museli tak či tak presťahovať…

Kanálový reaktor veľkého výkonu (RBMK), ktorý sa používal iba v ZSSR, vybuchol, grafitový ohňostroj či tzv. Strašidelný les by bol krásny vo vymyslenom príbehu… V prvých momentoch o zničenom reaktore netušil ani samotný personál, ktorý tvorili Ďatlov, Akimov, Fomin, Trehub, Teptunov, Davletbajev… V štvrtom vybuchnutom bloku pôsobil jediný! odborník vyštudovaný v jadrovej fyzike, zatiaľ čo zvyšok malo skúseností a vedomosti z iných typov elektrární, poprípade to boli chemici. Riaditeľom jadrovej elektrárne bol Brjuchanov, neskôr oficiálne prvý označený „vinník“. Následne po jeho odvolaní z funkcie a tým prakticky odsúdený na väzenie dostala jeho matka infarkt.

„Prijmeme všetky nevyhnutné opatrenia a štvrtý blok uvedieme do prevádzky do októbra a piaty blok do decembra!“ (minister energetiky Anatolij Majorec a jeho prejav) Atómoví odborníci mlčali. Brjuchanov, zúčastnený na schôdzi, zostal v šoku. Oleksander Ljaško, predseda ukrajinskej vlády, sa polohlasom spýtal premiéra Nikolaja Ryžkova: „O čom to hovorí? Ako môžu rozbehnúť všetky bloky, keď je tu desaťkilometrová zóna kontaminovaná radiáciou nad normálnou hranicou?“ Ryžkov neodpovedal. Schôdza pokračovala.

Smútok je pochopiteľný, keď čítate životy tých ľudí, pomalý proces budovania čohosi, systém, ktorý robí z ľudí panákov a placky… Omyly boli, aj budú. Vinníci by boli, ale žiaľ, tí sa väčšinou vyhli obvineniu. Som na strane obetí. A preto ďakujem tým, ktorí zostali, vydržali, prežili alebo umreli, aby sme my mohli žiť. Ďakujem spomínaným Brjuchanov, Ďatlov, Akimov, Fomin, Trehub, Teptunov, Davletbajev, Pravyk, Kibenok, Šavrej, Ihnatenko, Pryščep, Legasov, Synko, Naumov, Abagjan, Antoškin, Ševčenková… a množstvu ďalších hasičov, baníkov, vojakov…

(fotky vlastné, z múzea o Černobyle v Kyjeve)

„Videl som tvár človeka, ktorý bol na jednej strane pyšný, že v ťažkej situácii splnil náročnú úlohu. Na druhej strane som však videl, ako ten balík žmolí v rukách, vôbec nie ako ocenenie: odmietnuť peniaze nechcel, ale súčasne mu finančná podoba tohto ocenenia veľkú radosť neurobila, pretože v skutočnosti a obzvlášť v tejto dobe sa ľudia skôr snažili zo všetkých síl a všetkými dostupnými spôsobmi vyrovnať sa s nehodou, než premýšľať o nejakých ponukách, hmotných či morálnych.“

Valerij Legasov a jeho reakcia po ocenení troch operátorov elektrární, ktorí sa podujali na samovražednú úlohu. Otvorili ventily pod zničeným reaktorom, aby dostali vyše 20 000 ton rádioaktívnej vody preč, pretože sa do nej mohlo kedykoľvek dostať roztavené palivo a hrozila by ďalšia katastrofa. Po niekoľkých týždňoch traja potápači zomreli na radiačnú otravu.