zipporah

Horšie než bolesť a únava, ktorú sme všetci cítili, bol hlad, ktorý na nás dorážal príšerným spôsobom. Tí, čo ešte mali zásoby, trochu ryže a loju, sa ukrývali a jedli tajne. Priateľstvo zomrelo, jeden na druhého zazeral s nedôverou a z najlepších druhov sa stávali nevďačníci. Aj ja som sa tak zachoval voči skutočným priateľom a nemienim to zamlčať.

J. Kovařík, Seržant Bourgogne: Válka s ohněm a zimou

Dostupnosť jedla predstavuje pre nás viac než zvyk. Patríme medzi šťastlivcov, ktorí poznajú krátkodobý hlad a romantický záver v naplnenom žalúdku. Zvyk je železná košeľa, lenže železo podlieha korózii. A tak si tú koróziu občas uvedomíme, keď na ulici vidíme v hustom snehovom daždi ležať v rohu bezdomovca, alebo človeka, ktorý sa prehrabáva v smetnom koši na Hlavnej, kde je najvyššia pravdepodobnosť, že korzujúci ľudia vyhodia nedojedené zvyšky jedla do ozdobeného koša z kameňa. Súčasná doba je teda víťazstvom mnohých krajín v dosiahnutom prístupe k potravinám a to vo veľmi širokom výbere. Počet tragických udalostí súvisiacich s hladom sa minimalizoval, no zdá sa, že je to klam, ktorý nás obchádza vďaka geografickým diaľkam.

„Každý návštevník poľných stánkov dostane obrúsok so sladkosťami, zázvorom, klobásou, smaltovaným hrnčekom a rožkom,“ sľubovali plagáty po celej Moskve… Generálny gubernátor Sergej určil na zvládnutie sedemsto tisícového zástupu na rozľahlom priestranstve posiatom zákopmi a jamami po vojenských cvičeniach iba hŕstku policajtov. V horúci letný večer sa tu zhrčili masy ľudí a stavali sa do radov na sľúbené balíčky, ale v hustých zástupoch nastala náramná tlačenica. Ľudia zozadu začali tlačiť tých vpredu do jám a na zem, ďalší sa kopili na popadaných úbožiakoch… (tragická udalosť počas korunovácie Nikolaja II. Romanova; S. S. Montefiore, Romanovovci)

Naše „víťazstvo“ dokazujú fotografie ponechaného jedla, získané za pár týždňov v meste, v ktorom žijem. Možno raz niekto príde s nápadom realizovať „atlas hladu“, ponúknem svoje úlovky do takéhoto atlasu.

23. 12. 2020

Nadšené reakcie na sociálnych sieťach nezaostávajú. Dospelý muž reaguje na zeleninový výživový koktail slovami „dvakrát fuj a fuj“. Dospelé ženy kritizujú konzistenciu smotanovej omáčky s mäsom na obrázku. Dospelí ľudia hodnotia obrázok vyprážanej ryby s ryžou, pretože ryby jedia zásadne so zemiakmi. Dráma vrcholí v prílohách k špagetám. Kečup? Tatárka? Ochutený pretlak? Kukurica? Mozzarella? Rukola? Jedáleň niekoľkotisícovej slovenskej univerzity poskytne desať rôznych obedov, štyri z nich sú na výber každý deň. Existujú neziskové organizácie, skupiny ľudí či súkromné osoby, ktoré sa aktívne postarajú o prísun jedla pre tých najchudobnejších alebo ľudí bez domova. V porovnaní s tým, aké svedectvo popisuje Victor Hugo v Človek, ktorý sa smeje, svedectvo o tom, ako od tretej rána sa vytvárali rady čakajúcich na chlieb v Londýne, môžeme „dnes“ oslavovať my, Európania. S nami ešte zopár krajín sveta.

Prvé, čo som uvidel, je zákon v podobe šibenice; druhé je bohatstvo, to vaše bohatstvo, v podobe ženy, ktorá umrela od hladu a od zimy; tretie je budúcnosť v podobe skonávajúceho dieťaťa; štvrté je dobro, skutočné a spravodlivé, v podobe tuláka, ktorý mal za druha a priateľa len vlka. (V. Hugo, Človek, ktorý sa smeje; hlavný hrdina Gwynplaine sa prihovára k anglickej aristokracii)

Ako je regulovaný apetít a sýtosť? O reguláciu sa stará naša os črevo-mozog. Energetickú homeostázu riadia najmä neurónové okruhy v hypotalame a mozgovom kmeni, zatiaľ čo aspekty odmeňovania a motivácie stravovacieho správania sú riadené neurónmi v limbických oblastiach a mozgovej kôre. Leptín, produkovaný adipocytmi, je hormón, ktorý zabezpečuje komunikáciu medzi mozgom a zásobárňami energie. Vstup živín do tenkého čreva stimuluje uvoľňovanie peptidov, ktoré pôsobia ako signály negatívnej spätnej väzby na zníženie veľkosti jedla a ukončenie prijímania potravy. (R. S. Ahima a D. A. Antwi, Brain regulation of appetite and satiety, 2008)

…

Profesor Žaloudík z onkochirurgického oddelenia v Česku vo svojom interview v knihe Protože bloudíme, je o čem mluvit, s definitívnou platnosťou pravdy opakuje slová jeho starej mami: „Máme všetko šťastie. Nemáme hlad, nemáme vojnu.“ Vojna je ekonomicky výhodný dej, zároveň spraví z človeka elitného kuchára. Uznávaný historik Napoleona Bonaparteho, Jiří Kovařík popisuje kulinárske využitie strelného prachu: Čierny strelný prach za určitých okolností a v núdzi skutočne nahradzoval vďaka obsahu draselnej soli (dusičnanu draselného) soľ. Pečené mäso mohlo chuťovo zvýrazniť aj živica z borovicového alebo jedľového dreva.

„Odvčera som zjedol len polovicu nájdeného mŕtveho havrana a pár lyžíc polievky z krupice, zmiešanej s trochou ovsených klasov a žitného zrna, to všetko okorenené strelným prachom. Sotva bola konská kotleta teplá, zahryzol som sa do nej a popol nahradil korenie.“ (J. Kovařík, Seržant Bourgogne: Válka s ohněm a zimou)

24. 2. 2021 (na obale dátum spotreby 21. 2. 2021)

…

Čo sa vlastne deje s človekom, ktorý začne hladovať ako jeden z najznámejších Stalinových väzňov Nikolaj Vavilov? Hlad odštartuje metabolické dráhy sacharidov (glykogenolýza a glukoneogenéza). Po 48 hodinách sa ťarcha „cukríkov“ poskytnúť človeku palivo, presúva na lipidy. Zrejme v tomto bode začína platiť výrok N. V. Gogoľa, na hladný žalúdok je každý kufor ťažký. Metabolizmus lipidov zahŕňa oxidáciu mastných kyselín a ketogenézu a tieto dráhy umožňujú šetriť zásoby bielkovín počas dlhodobého hladovania. Táto kritická fáza je sprevádzaná napríklad akútnou hypoleptinémiou, ktorá vedie k aktivácii osi hypotalamus-hypofýza-nadobličky. (M. L. Steinhauser a kol., The circulating metabolome of human starvation, 2018)

„Stojíme vo fronte na chlieb od polnoci a dávajú iba jedno kilo, aj keby ste umierali hladom.“ (Jaroslav, 1936)

„S matkou sme stáli od štyroch hodín ráno a nedostali sme ani kúsok čierneho chleba, pretože ho vôbec nepriviezli, a to sa stalo skoro u všetkých obchodoch v meste.“ (Vologda, 1936)

Vydra a kol., Dějiny Ruska, 2017

Hlad prevalcuje život a ten zanikne. Hlad je zákon a jedným z tých bohov, ktorí tvoria dlhý rad. Hlad, milý priateľu, je zlá vec, ten zničí aj tú najlepšiu filozofiu. (F. Nabor, Mysterium Crucis – Tajomstvo kríža) Na nasýtenosť sme si vymysleli všelijaké triky, ako vegetariánstvo, vegánstvo. Sýty človek nepozná hlad, a dvojnásobne šťastný človek je ekonomicky zabezpečený, aby si mohol dovoliť vegetariánstvo v súčasnej podobe. Kedysi deti umierali ako prvé, sú to prvé obete hladu z prozaických, resp. biologických dôvodov. Takéto deti sa počas vývinu kŕmili lišajníkmi, korienkami a podľa A. Solženicyna možno aj zárubňami dverí. Blížime sa k najistejšiemu výsledku hladu, ktorý vzbudzuje skutočnú hrôzu (ešte to nie je kanibalizmus). Prichádza po tom, ako vojna vybieli krajinu. Ako skúša svojho pešiaka. Na chlieb sa muselo čakať až do večera; nejedol som ho už päťdesiat dní. Zdalo sa mi, že ak ho dostanem, razom zabudnem na všetku biedu sveta. (J. Kovařík, Seržant Bourgogne: Válka s ohněm a zimou) A na trón sadne niekoľko splnomocnencov zákona menom Hlad, aby rozšírili jeho moc na čo najväčší počet ľudí…

…

Hladomor bol jedným z hlavných selektívnych tlakov na ľudský genóm a zanechal množstvo dôkazov o vlastnostiach adaptívneho prežitia. Mnohé z nich sú sprostredkované účinkami na reprodukciu. (A. M. Prentice, Starvation in humans: evolutionary background and contemporary implications, 2005)

Takýto hladomor spôsobený podmienkami prírody má ešte v sebe nejaký odkaz na funkciu zachovania života druhu, čo však v prípade, ak hladomor máme v rukách my? Je to, žiaľ, v dejinách ľudstva najčastejší prípad… Znamená tiež jeden zo spôsobov, ako prispieva človek k vlastnej záhube.

august 2018, Kyjev (v pozadí sa nachádza stĺp hladomoru)

Ku koncu občianskej vojny, ako jej prirodzený dôsledok, prepukol na Povolží nebývalý hlad. Pretože nepatrí k bohvieakým ozdobám venca víťazov v tejto vojne, u nás sa o tom zjavila len správička na dva riadky. Ale bol to hlad, v ktorom sa vyskytol aj kanibalizmus, aj to, že rodičia zjedli vlastné deti, taký hlad, aký Rusko nezažilo ani v čase smuty. (A. Solženicyn, Súostrovie Gulag I.)

Zákon hladu máme vo svojich rukách azda od čias, kedy sa datujú prvé myšlienky vlastniť a zaberať priestor. „Láska a hlad vládnu svetom a filozofia je jeho nešťastím,“ vravievala. (M. Gorkij, Poviedky o láske – O prvej láske) Časy, kedy sa až do tých dnešných menila mapa Zeme, prepadávalo sa, zaberalo, bralo, lynčovalo, rabovalo, kradlo, neúprosný boj o každý kúsok zeme, ktorý má potenciál nakŕmiť, aj to sú naše dejiny. Časti povrchu Zeme sa zväčšovali, zmenšovali, naťahovali svoje chute, pohlcovali ostrovy a ďalšie pôdy, alebo ich strácali v prospech iných častí. Takto povrch Zeme pripomína odev, tvorený len záplatami, ktoré keď odpadli, prišila si Zem väčšiu alebo menšiu záplatu. Dnes je tento odev pozašívaný pevnými záplatami, ktoré nemenia svoj tvar a najprísnejšie sa navzájom kontrolujú, obozretne sledujú dodržiavanie veľkosti – hranice. Povrch Zeme je napnutý, dokedy však vydržia súčasné šíky záplat, nevedno. Zdroje a tzv. mäkká sila „superveľmocí“ klamú, žijeme v prebytku, ale dejiny nesú často ponaučenie, ako sa môže zvrátiť život obrovského počtu ľudí zo dňa na deň. Je to také ťažké poznanie globálneho rozsahu pre jedno malé pumpujúce srdce, že sa tým nikto z nás nechce zaoberať. Veď napokon… s pravdou človek umrie hladom a zmrzne bez nocľahu! (A. P. Čechov, Žobrák, zbierka Humoresky) Komu sa chce umierať pre pravdu?

19. 12. 2020

Šuchov si zložil čiapku a položil ju na kolená. Lyžicou skontroloval najprv jednu, potom druhú misku. Nie je to najhoršie, sú tam aj kúsky ryby. Večer býva polievka väčšinou redšia než ráno: ráno treba trestanca nakŕmiť, aby pracoval, večer aj tak zaspí, neskape. A pustil sa do jedenia. Najprv iba zvrchu  pil a pil. A keď sa mu začalo teplo rozlievať po tele, celé vnútro sa rozochvelo, tak dychtilo po ďalších a ďalších hltoch. Ach, aká blaženosť! To je on, ten krátky okamih, pre ktorý väzeň žije. Teraz už Šuchova nič netrápi – ani to, že má taký dlhý trest, že dlhý je aj tento deň… Keď odpil horúcu vodu z oboch misiek, prelial zvyšok hustejšej žbrndy z tej druhej do prvej a dobre vyškrabal lyžicou. Bude spokojnejšie jesť, lebo nemusí myslieť na druhú misku, strážiť ju pohľadom či brániť rukou… začal jesť kapustu so zvyškom riedkeho. V oboch miskách bol iba jediný zemiačik… Stredne veľký, pravdaže, zamrznutý, sladkastý a nedovarený. Rybiek takmer niet, len občas sa vynorí holá chrbtová kosť. Ale každý chrbátik, každú plutvičku treba rozžuť a vycucať z nich šťavu. Lebo šťava je zdravá… Šuchov večeral bez chleba – dve porcie polievky a ešte aj chlieb, to by bola márnotratnosť, chlieb si nechá na zajtra. Brucho je nevďačník, dnešné dobro si nezapamätá, zajtra bude pýtať znova. (A. Solženicyn, Jeden deň Ivana Denisoviča)

…

Nie každý však ignoruje koróziu svojej železnej košele ako napríklad Rus na obrázku, ktorého som si odfotila po tom, čo rozdal trom ľuďom v núdzi mince. Vyšli sme z metra a jeho tri postupne nasledované gestá ma presvedčovali o tom, že sa nekonali prvý ani posledný krát.

júl 2019, Moskva

V tomto dobrom duchu je vhodné uzavrieť tému hladu. Možno tento blog prejde čitateľ bez emócií, a možno nie. Zákon hladu ma sprevádza dlhý čas, nedokážem ho ignorovať a niekoľko rokov si všímam koróziu vlastného zvyku. Nedodržujem zdravé stravovanie, skrátka som vďačná za každú omrvinku napriek prebytku. Všímam si hlad v živote aj v knihách, kde sú jeho dejiny omnoho častejšie spomínané. Vyššie spomínané úryvky a citáty sú zväčša z Ruska alebo napoleonských vojen, no verím, že nie sme takí naivní v predstavách, že hlad nie je všade, prítomný v minulosti, prítomnosti a nečaká nás aj o krok ďalej. Nemusíme to byť konkrétne my, čo raz budeme piť vodu z vedra na umývanie dlážky, ako vo filme Pianista. Pocit vojsť do vlastnej kuchyne po prečítaní tohto blogu a uvedomiť si, koľko jedla mám, bude pre mňa zadosťučinením. A výhrou, ak sa nejaké mince či jedlo dostanú do správnych rúk a nepostihne ich rovnaký „osud“ ako jedlo na fotkách.

29. 12. 2020

Chystám sa prenocovať, ale než zaspím, chcem zjesť jeden zemiak. Jem ho s tvárou zakrytou golierom, hýbem sa čo najmenej v strachu, aby si nevšimli, že niečo prehĺtam. Prehltnem hŕstku snehu, aby som uhasil smäd, a po tejto večere zaspím s kapsou mojich zásob, starostlivo zasunutou pod pazuchou. V noci sa párkrát prebudím, rukou kapsu nahmatám a prepočítavam zemiaky. Takto strávim noc, bez toho, aby som sa s priateľmi, ktorí rovnako umierajú hladom, podelil o ten kúsok šťastia, ktoré ma stretlo. Z mojej strany šlo o prejav sebectva, ktorý som si nikdy neodpustil. (J. Kovařík, Seržant Bourgogne: Válka s ohněm a zimou) pozn. Ďalší „osud“ zemiakov bol spečatený hneď ráno, keď seržant vybral z kapsy znehodnotené zemiaky vďaka generálovi Zime…

„Just imagine,“ said my Russian friend, „the man who wanted to feed the world died of hunger in Stalin´s prisons.“ (P. Pringle, The Murder of Nikolai Vavilov) pozn. Významný ruský botanik N. Vavilov sa venoval aj poľnohospodárskym plodinám, vytvoril obrovské zbierky semien zozbierané z celého sveta, ktoré mohli zachrániť ľudí v dobe veľkého nedostatku potravín. Zomrel na podvýživu vo väzení.